Choď na obsah Choď na menu

Predsudky strašiak každodenný

7. 5. 2019

Zastavila som sa u mojej psychiatričky, aby som jej tam nechala nejaké dokumenty. V čakárni som zazrela známu, ktorú bežne stretávam na ulici. Len čo ma uvidela, mala chuť schovať sa niekam do kúta, aby som si ju nevšimla. Videla som na nej ako veľmi trápne sa cíti. Nemala kam uniknúť, čakáreň bola plná ľudí. Len čo som vošla, všetky oči boli na mne, zisťovali, či som ich známa alebo nie. Usmiala som sa a pozdravila. Prisadla som si k mojej známej, kým som čakala na sestričku. Všetci sedeli v tichosti, nikto sa s nikým nerozprával. Nebolo to ako v čakárňach u iných lekárov, kde je vždy živá vrava. Tu si každý hľadel svojho. Túto situáciu zažívam každý raz, keď prídem na kontrolu. Spočiatku, keď som začínala chodiť na kontroly k mojej psychiatričke, chovala som sa tak isto, podozrievavo, utiahnuto, zahanbene. Uhýbala som pohľadom od každého človeka, ktorý sa ocitol v čakárni. Neskôr, keď už som navštevovala psychiatriu dlhšie,  som si uvedomila, aké obrovské množstvo ľudí bojuje s psychickými problémami. Denne v čakárni sedelo dvadsať či tridsať ľudí. Keď to vynásobíme počtom pracovných dní, je to zhruba šesťsto ľudí za mesiac. A to hovorím iba o jednej psychiatrickej ambulancii.A všetci títo ľudia sa snažia skryť pred ostatným svetom, majú strach, z toho, čo sa udeje, ak niekto odhalí ich trápenie. 

woman-2704557_1920.jpgTento príspevok však nie je o tých, ktorí navštevujú psychiatriu. Je skôr pre tých, ktorí majú tiež psychické problémy, ale psychiatrom sa vyhýbajú, pretože v sebe živia predsudky voči tomuto lekárskemu odvetviu. Tento príspevok je aj pre tých, ktorí sa vo svojom živote s psychiatriou nestretli, takže v sebe živia iba akési domnienky o tom, čo by psychiatria mohla byť. V našej krajine vládne akýsi všeobecný názor, že každý psychiatrický pacient je blázon, niekto nenormálny, niekto koho sa treba obávať, od koho treba bočiť. Človek, ktorý je liečený na srdce, dokáže o svojom ochorení rozprávať bez rozpakov. Človek, ktorý je liečený na hlavu, radšej o svojom ochorení mlčí, aby neznalosť iných nespôsobila zhoršenie jeho zdravotného stavu. Áno, ľudia, ktorí sa liečia s psychickými problémami sú z veľkej časti krehké bytosti. Potrebujú pocit bezpečia, prístav, kde môžu kotviť, miesto, kde im každý rozumie. A keďže verejnosť živí v sebe predsudky, jediným bezpečným miestom sa pre týchto ľudí stáva psychiatria. 

Počas môjho pobytu som na psychiatrii stretla rôznych ľudí. Niektorí mali jednoduchšie myslenie, iní boli stredoškolsky vzdelaní, ďalší boli vzdelaní vysokoškolsky. Paradoxom je, že v liečebni stráca vaše spoločenské postavenie akýkoľvek význam, tam ste len pacient. A na každého pacienta platí rovnaký meter, lekári pristupujú ku každému rovnako. Tu človek nerieši kto je kto, ľudia tu rúcajú múr predsudkov. No problém nastáva vtedy, keď opustia brány psychiatrie.

Ono totiž, nie každý psychiatrický pacient je invalidný dôchodca. Mnohí sa vracajú späť do svojich zamestnaní. No väčšina z nich si po príchode domov, hľadá nové zamestnanie. Prečo? Pretože nedokážu uniesť tie pohľady a reči kolegov, šéfov. Keď som sa viacerých spýtala, či dokážu zamestnávateľovi otvorene povedať, že sa liečili na psychiatrii, väčšina odpovedala záporne. Majú totiž strach, aby sa na nich ľudia nezačali znova pozerať cez prsty, aby ich nezačal zamestnávateľ považovať za niečo menej, aby neprišli o prácu. Je to totiž bežná prax psychiatrických pacientov, nikde ich nechcú, pretože majú predsudky a obavy. 

O psychiatrii sa nerozpráva, jedine ak vtipy. Nestačí, že o psychiatrii hovoria odborníci, mali by o nej začať hovoriť aj pacienti. Len tak zmiznú predsudky, len tak nebude psychiatria tabu. Ak by tento svet nebol blázinec, nebolo by možno treba psychiatrov. Lenže tento svet je blázinec, ľudia majú toho na svojich pleciach veľmi veľa a je úplne normálne, že príde v živote chvíľa, ktorú nezvládnu a potrebujú odbornú pomoc. Tak ako človek nikdy nevie, kedy bude potrebovať kardiológa, nikdy nevie, kedy bude potrebovať psychiatra. 

Ak máte pocit, že by ste potrebovali pomoc, ale máte obavy z psychiatrov, pokojne sa obráťte na nás pacientky a my vám pomôžeme tieto obavy prekonať. Predsudky sú horšie ako realita. 

Autorka: Pinelka Renka I.