Choď na obsah Choď na menu

Prvý raz na psychiatrii

26. 7. 2019


Týmto príspevkom by som chcela upokojiť a povzbudiť všetkých tých, ktorí sa ocitli prvý raz na psychiatrii. Je to hrozný pocit, ocitnúť sa prvý raz na tomto strašidelnom mieste. Človek ani vlastne netuší čo sa to stalo, nevie kde sa to zrazu ocitol a prečo. Je vydesený k smrti. Už len slovo psychiatria v nás vzbudzuje pocity hrôzy. Takto nejak som prežívala prvý pobyt na psychiatrii ja. Mala som strach úplne zo všetkého, z prostredia, z pacientov, z lekárov. Mala som strach z toho, čo sa so mnou bude diať, čo so mnou budú robiť, či mi pacienti neublížia. Nedokázala som sa zmieriť s tým, že som na psychiatrii a tak som chcela okamžite preč. Všetkých a všetko som považovala za ohrozenie môjho života.


Keď sa človek ocitne na psychiatrii a hlavne na A oddelení, je na tom psychicky veľmi zle. Samozrejmosťou je, že nedokáže rozlišovať realitu. No a tak si väčšinou pospája v hlave všetko to, čo o psychiatrii počul alebo videl vo filmoch a musím povedať, že to teda nebolo nič dobré. Psychiatria akú poznám dnes nemá naozaj nič spoločné s tým, čo popisujú filmy, ktoré sú natočené podľa niekoho fantázie alebo podľa toho ako fungovala psychiatria v minulosti. Práve preto má psychiatria stále zlé meno, psychiatri sú považovaní za odstrašujúcich lekárov, pacienti za nebezpečných psychopatov.


8.pngKeď poviem niekomu nezainteresovanému, že sa venujem psychiatrickým pacientom, ľuďom s duševnými ochoreniami, prvá otázka znie: “A nie sú nebezpeční?” Spočiatku ma to hnevalo, ale potom som ľuďom položila otázku ja: “Máš pocit, že som nebezpečná?” Odpoveď znela samozrejme, že nie, veď ty nie si duševne chorá. No a potom som si už len užívala príjemný pocit z prekvapivého až šokujúceho pohľadu ľudí, keď som odpovedala: “Ale som, mám duševné ochorenie.”


Chcem, aby ste vedeli, že duševné ochorenie je úplne rovnaké ako napríklad ochorenie srdca, či rakovina alebo iné ochorenie. Jediný rozdiel v nich je ten, že má človek ochorenie mozgu. A samozrejme aj toto ochorenie sa dá liečiť a lieči ho práve psychiatria, ktorej sa netreba báť. Práve preto, že je psychiatria plná predsudkov, ľudia sa dostanú na liečenie vo veľmi zlom stave, čo má za následok, že majú z psychiatrie ešte väčší strach a chcú veľmi rýchlo zabudnúť na to strašidelné miesto. Odmietajú brať lieky, odmietajú prijať svoje ochorenie. Viem to, pretože som prežívala to isté. Len čo som sa cítila lepšie, vysadila som lieky, nechcela som prijať svoje ochorenie ako realitu môjho života, chcela som späť môj predchádzajúci život. Pravdou však je, že čím viac som so svojim ochorením bojovala, tým viac sa ozývalo. Až keď som prijala fakt, že moja hlava už nefunguje ako predtým, že teraz funguje inak, až keď som sa s tým zmierila, začala som konečne žiť. Ono totiž človek s duševným ochorením má často pocit, že jeho život skončil. Môžem vám povedať, že ak si toto o sebe myslíte, pokojne to hoďte za hlavu, život totiž dokáže byť nádherný aj s duševným ochorením, stačí, keď sa upokojíte a prijmete, že váš život je teraz iný.


Po mnohých mesiacoch mám pocit, že môj život nemal nikdy taký zmysel ako má teraz. Žijem a teším sa viac ako pred ochorením. Užívam si každú sekundu, ktorú mám. A to chcem odovzdávať aj vám ostatným, aby ste mali dostatok energie akceptovať svoje ochorenie, naučili sa s ním žiť a vyťažili z neho maximum.
Ak ste skončili na psychiatri, neskončil váš život, váš život len nabral iný smer.
Už zase som sa rozpísala :D.


Želám vám, aby ste sa dokázali tešiť aj zo svojho ochorenia a možno sa raz začnete z neho aj smiať tak ako to robíme my Pinelky.
S láskou Renča