Choď na obsah Choď na menu

Za bránami psychiatrie 3. časť

21. 9. 2019

ABY STE SA MOHLI SPAMÄTAŤ, POTREBUJETE SA UPOKOJIŤ.

- Renata I. Jančeková

Volám sa Renata, priatelia ma volajú Renka, Renča, Renuš či Renčátko ako to komu vyhovuje ako sa komu hodí. Mám tesne pred štyridsiatymi tretími narodeninami a konečne som skoro po troch rokoch schopná posunúť sa ďalej. Som schopná hovoriť a písať otvorene o tom, čím som si prešla, čím si prechádzam a ukázať svetu aké zložité to je, žiť s diagnózou. Moja diagnóza znie Schizoafektívna porucha zmiešaného typu, k čomu sú tiež pridružené aj úzkosti. Čo to vlastne znamená tá schizoafektívka ako ju my nazývame? Je to duševné  ochorenie so symptómami schizofrénie, mánie a depresie. Ako takéto ochorenie vzniká a prečo? Tak to je otázka, na ktorú asi ako na jedinú nepoznám odpoveď. Netuším prečo sa u mňa toto ochorenie prejavilo, netuším prečo postihlo práve mňa. Nepýtala som si ho nikde na ulici ani v obchode, nemala som oň sebemenší záujem a predsa ma postretlo. Najhoršie na tom asi je to, že sa nedá nikde reklamovať, nemôžem ho nikomu vrátiť, jednoducho je tu, je to moje a musím s ním žiť. Na tú smolu, nedá sa s ním ani rozviesť. Tu totiž platí, čo Boh spojil, človek nerozdeľuj. J No a tak musíte s týmto ochorením žiť a buď sa s ním zmierite, spriatelíte alebo vás pohltí a zničí. Ako na potvoru nestačí, že človek bojuje s ochorením, sám so sebou, často musí bojovať aj so svojimi najbližšími a čo je ešte horšie, že musí bojovať aj s celou spoločnosťou. No bavil by vás taký život? Bez pochopenia, bez možnosti žiť plnohodnotne? Asi viem, čo by ste odpovedali.

 

Keď človek ochorie na duševnú chorobu, zmení sa jeho život od základov. To, čo poznal, to, v čom žil, to, čo mohol slobodne robiť, na to všetko môže a hlavne musí zabudnúť. Musí sa prispôsobiť mnohým zmenám, mnohým obmedzeniam, musí spomaliť, musí ubrať na svojich nárokoch, musí pravidelne brať lieky, no v prvom rade sa musí zmieriť s vlastným ochorením. A práve toto je beh na dlhú trať, pretože nikto nechce byť duševne chorý, takže svoje ochorenie odmieta a popiera. Kým som ochorela, žila som ako workoholik a do tohto spôsobu života som sa chcela vrátiť. Chcela som fungovať ako zdravý človek. Nevnímala som slová lekárov ani mojej rodiny, potrebovala som si dokázať, že som zdravá a môžem robiť čo chcem. No každé moje rozhodnutie, ktoré popieralo moje ochorenie ma len hlbšie do neho vtiahlo. Nedokázala som pred ním utiecť. A tak sa stalo, že som bola v priebehu roka a pol štyri krát hospitalizovaná v psychiatrickej liečebni. Už len z toho počtu hospitalizácií mám husiu kožu, no tak to proste chodí. Choroba sa nepýta či chcete, choroba príde a keď nezachytíte prvotné príznaky, pohltí vás.  

 

A tak prišlo obdobie zmierovania sa s tým, že som duševne chorá, ktoré trvalo viac ako rok. Poznám ľudí, ktorí sa so svojim duševným ochorením nezmierili ani po desiatich rokoch a tak s ním bojujú viac ako je potrebné. Boj s ochorením je totiž vyčerpávajúci a väčšinou vedie k zhoršeniu zdravotného stavu, čo vedie k hospitalizácii. Keď som si už ochorenie začala pripúšťať, dovolila som samej sebe spomaliť, uvedomovala som si, že už nemusím a ani nesmiem stihnúť všetko ako kedysi za jeden deň, ale musím si to rozložiť na niekoľko dní, aby som samu seba zbytočne nevyčerpala. Musela som nájsť drobné radosti, aby som sa mala dôvod tešiť zo života. Zvykla som si, že mi často menia lieky, aby našli tie správne, ktoré mi budú na jednej strane pomáhať držať ochorenie pod kontrolou a na strane druhej budú mať čo najmenej nežiaducich účinkov na moje telo. Rok mi trvalo kým som prestala samu seba sledovať, či na mňa ide ochorenie alebo nie. To bol asi taký najpodstatnejší zlom, prestala som totiž mať zo svojho ochorenia strach. Áno aj my chorí máme zo svojho ochorenia strach tak ako tí, ktorí majú predsudky. Nestačí, že sa na seba sami pozeráme ako na nemožných, neschopných, zbytočných, pozerá sa na nás často tak aj okolie. Často krát som mala pocit, že mám svoju diagnózu vytetovanú na čele a ľudia vidia, že som iná, že som chorá, že ma musia odsudzovať. Toto obdobie však trvalo len dovtedy, kým som si na svoju diagnózu nezvykla.

 

Autorka: Renata I. Jančeková, ISBN 978-80-570-0936-8, Všetky práva vyhradené ©

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.