Choď na obsah Choď na menu

Za bránami psychiatrie 4.časť

1. 10. 2019

ZMEŇ SPÔSOB ŽIVOTA, ZMENÍŠ PRIEBEH CHOROBY.

- Renata I. Jančeková

Mnohí ľudia, ktorí ma poznajú v stabilizovanom stave sa ma pýtajú ako sa prejavuje moje ochorenie, čím všetkým prechádzam, pretože vyzerám úplne normálne. Možno aj to je dôvod, prečo som sa rozhodla napísať knihu, pretože sa mi nechce neustále popisovať ako vyzerám, keď moje ochorenie naberá na obrátkach. Najťažšie je asi opísať stavy psychózy, do ktorých sa mi nechce vracať ani trochu, ale opíšem vám všetky stavy, ktoré môžu postihovať aj vašich blízkych, či vás samotných. Opíšem vám ako ich vnímam ja a čo všetko robím, aby mali na môj život čo najmenší dopad.

 

Schizoafektívna porucha zmiešaného typu, ktorou trpím dva a pol roka je zložená zo symptómov depresie, mánie a schizofrénie. Okrem toho trpím na úzkosti. Keď sa pospájajú všetky symptómy, je to niečo obdobné ako keď vybuchne atómová bomba, len sa to deje v mojej hlave a má to devastujúce a zničujúce účinky na celú moju osobnosť. Ale, aby som nepredbiehala, popíšem vám každý symptóm zvlášť, tak ako postupne prichádzajú. Raz príde prvá mánia, inokedy depresia a tieto dve krásavice sa niekedy dokážu prestriedať aj počas jedného dňa. Nie sú nebezpečné, ak s nimi človek vie pracovať. Nebezpečnými sa stávajú, keď každá z nich trvá niekoľko dní a človek ich prehliada.

 

DEPRESIA – tú pozná asi každý z vás, aj keď mnohí len z rozprávania a často si ju ľudia zamieňajú s „depkou,“ ktorá je len akýmsi aktuálnym stavom náladovosti. Tí, ktorí trpia depresiami, by vám vedeli rozprávať o tom, aké je nesmierne namáhavé a ťažké s týmito stavmi žiť. Nikdy to nie je jednodňová záležitosť, ktorá príde a odíde, to už väčšinou musí človek vedieť so svojou depresiou narábať, man-390340_1920.jpgaby ju dokázal poslať kade ľahšie. Sú to nekonečné stavy mučenia nielen vlastnej mysle, ale aj tela. Depresia ako taká prichádza nečakane bez zjavnej príčiny, človek sa dostáva do stavu, kedy vidí seba a svet okolo iba v čiernych farbách. Keď na mňa príde depresia, všetko čo sa deje v mojom živote vidím a vnímam ako zlo, v ničom vtedy neviem nájsť kúsok dobrého či pozitívneho. Do špiku kostí ma ovládne smútok, z ktorého potom vychádzajú všetky tie negatíva ako pesimizmus, nenávisť voči sebe, nespokojnosť so sebou, s okolím, pocit zlyhania v živote alebo konkrétnej situácii. Bývam podráždenejšia a viac sa mi chce plakať, ale často cítim aj obrovský pocit viny, že som zase zlyhala, že sa mi zase nepodarilo depresiu udržať bokom a to ma do nej ešte viac vťahuje. No a potom prichádza strata energie a vyčerpanosť. Nie však taká tá únava, z ktorej sa vyspíte, táto únava je iná a zo dňa na deň sa stupňuje. Najprv nevládzete prísť z práce, potom nevládzete ísť do práce, prestanete zvládať bežné domáce činnosti, nedokážete vstať z postele, až sa dopracujete k tomu, že sa nedokážete sama ani najesť a najlepšie by bolo, keby ste v tom momente, na tej posteli, kde už celé dni ležíte zomreli. Tento stav je už stav hlbokej depresie a môžem vám povedať, že to netrvá mesiace, kým nastúpi, často stačí týždeň či dva, aby sa človek do hlbokej depresie dostal. Pritom často stačí, aby človek včas navštívil psychiatra či psychológa skôr ako je neskoro, lenže to by sme si my ľudia museli všímať príznakov, ktoré nás na depresiu upozorňujú. Bohužiaľ aj keď žijeme v 21.storočí, povedomie o duševných poruchách a problémoch je stále nedostatočné. Z môjho laického pohľadu, by sa o týchto problémoch malo hovoriť už na základných školách, pretože práve tam je podľa mňa centrum vzniku mnohých duševných ochorení. Uvedomila som si to potom, čo som si spätne premietla svoj život.

 

Na depresiu a mániu trpím zhruba tridsať rokov, počas ktorých som nebola diagnostikovaná. Vlastne to začalo v období puberty, keď mi nastúpila menštruácia. Od tých čias bol môj život ako na horskej dráhe, obdobia depresií, kedy som nenávidela život sa striedali s obdobiami, kedy som zvládala desať vecí naraz a život som milovala. Asi to bolo vekom, že som to zvládala, ale nebolo to nič príjemné a z veľkej časti si to odnieslo moje okolie, ktoré nechápalo, čo sa so mnou deje. Akoby aj mohli, keď som to netušila sama? Považovala som to za normálne, pretože som tak žila. Až dnes viem, že na tom nič normálne nebolo. Minulosť už nezmením, ale zrazu rozumiem mojim vzostupom i pádom lepšie. Teraz už viem, že som sa mohla liečiť dávno a možno byť v poriadku, na druhej strane to beriem tak ako to je, malo to tak byť. Možno aj táto knižka s mojimi skúsenosťami pomôže tomu, aby sa niekto venoval duševným poruchám už v detskom veku, kedy väčšina z nich nastupuje. Možno tak pomôžem tomu, aby si rodičia viac všímali zmien u svojich detí v pubertálnom veku, kedy sú nesmierne zraniteľné. Za našich detských čias sa u nás psychiatria vôbec nespomínala a ak aj, tak v tom najhoršom možnom svetle. Vlastne som mala asi šťastie, že som sa stala psychiatrickou pacientkou až v tomto období, keď sa psychiatria v spôsobe liečby kus posunula.

 

Ako bojujem s depresiou? Všímam si ju keď prichádza, zisťujem, či je to niečo, čo má na mňa vplyv zvonka, z nejakej situácie alebo či prichádza depresia bezdôvodne. No a vtedy príde najťažšia fáza samoliečenia a to donútenie samej seba urobiť niečo, aby ma ochorenie nevťahovalo do hĺbky. Vtedy si začnem púšťať veselú hudbu, čítam vtipy, vyplačem sa, zacvičím si,  niekomu sa zdôverím, že sa necítim dobre. Aj keď sa mi vôbec nechce a na prvý pohľad mi to vôbec nepomáha. Hľadám nejaký oporný bod, ktorý mi pomôže preniesť sa cez tú čiernotu. Väčšinou sa mi darí a keď náhodou nie, tak volám lekárke, pretože niekde asi prestali fungovať lieky. Ak si sami neviete rady, keď na vás príde depresia, vždy sa niekomu zdôverte, vyrozprávajte, vyplačte sa a pokúste sa usmiať. Svet nie je čierny, je nádherný farebný, stačí sa pozorne pozerať. A aj s takým vážnym ochorením ako je depresia, môžete žiť šťastný a naplnený život.

 

Autorka: Renata I. Jančeková, ISBN 978-80-570-0936-8, Všetky práva vyhradené ©

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.