Choď na obsah Choď na menu

Za bránami psychiatrie 6.časť

28. 10. 2019

NA DEPRESIU SI SAMA LEN DOVTEDY,

KÝM SA O ŇU NEPODELÍŠ.

PODEĽ SA O SVOJE STAROSTI,

NECH MÔŽEŠ PREŽÍVAŤ AJ RADOSTI.

- Renata I. Jančeková

 

V poslednej dobe sa mi ozýva čím ďalej tým viac ľudí postihnutých depresiou. Z nemocnice som vedela, že najčastejším ochorením, na ktoré sa ľudia liečia je práve depresia. Netušila som však, že je to až tak zlé a ľudí s depresiou neustále pribúda. Keď sa však pozriem na svet okolo seba, ani sa tomu nečudujem. Ľudia sú podceňovaní, podhodnocovaní, nemajú zázemie, vo vzťahoch sa vytráca ľudskosť, pochopenie. Sme pod takým obrovským tlakom spoločnosti, že je celkom normálne nezvládnuť tento tlak. Často cítim z ľudí, že sú na pokraji svojich možností a nevedia sa pohnúť z miesta. Dusia v sebe svoje starosti, problémy, trápenia a nemajú sa s kým o ne podeliť, pretože si okolie myslí, že sa iba sťažujú. Viem ako sa cítite, keď strácate pevnú pôdu pod nohami a nie je nikto, kto by vás zachytil, podržal a dvihol. Viem, že keď je už toho veľmi veľa, uzatvoríte sa do seba pred celým svetom a chcete byť so svojimi trápeniami sami. A ja vás veľmi, veľmi prosím, nerobte to. Nebuďte na svoje trápenia sami. Podeľte sa o ne s tými ľuďmi, ktorí vám naozaj dokážu aj pomôcť. Váš život, vaše šťastie, radosť, no hlavne zdravie, sú nesmierne dôležité. Aj keď to možno teraz tak nevidíte, ale ste dôležitým článkom medzi ostatnými ľuďmi.

 

Keď som sa ocitla v depresii, s nikým som nerozprávala. Návšteva psychológa, či psychiatra ma vôbec nenapadla a u ostatných som vedela, že mi povedia na všetko iba svoj názor a na ten som naozaj zvedavá nebola. Takže som sa dlhé roky trápila sama a poviem vám, že to boli ozaj ťažké roky. A tak som plynule prechádzala z depresie do mánie a zase späť. Čím dlhšie tieto stavy bez pomoci trvali, tým viac problémov sa v mojom živote hromadilo. Dnes, po rokoch viem, že by som sa vyhla mnohým problémom, keby som vyhľadala odbornú pomoc. Lenže pozerať sa späť a ľutovať svoje rozhodnutia je celkom zbytočné. Sústreďujem sa viac na to, aby som dnes bola v poriadku, aby som si nevyrábala nové problémy. Snažím sa radovať sa z úplných maličkostí a banalít, ktoré potláčajú akýkoľvek pokus depresie o návrat. Jasné, že ma depresia sem tam navštívi, no nedávam jej priestor na to, aby sa rozhostila v celom mojom tele, ženiem ju preč tak, že si vždy nájdem niečo pekné, niečo, prečo sa oplatí ráno vstať a prežiť príjemný deň. Nestačia len lieky, nestačí sa len vyrozprávať, človek musí chcieť spočiatku hľadať tie pekné veci, pre ktoré sa oplatí žiť. No vyrozprávanie sa a správne nastavená liečba je dôležitý začiatok, aby sa človek posunul.

 

Rozpoviem vám jeden príbeh o priateľke, s ktorou som sa zoznámila na liečení. Je to jeden z najúžasnejších a najobetavejších ľudí, akých poznám. Na liečenie sa dostala, pretože už nechcela žiť. Bola v hlbokej depresii, nezvládala to, že prišla o manžela ja dieťa a zostala sama. Jediné čo ju držalo pri živote bola jej práca, no vo chvíľach voľna strácala zmysel života. Veľmi som chcela, aby si uvedomila, že nie je sama a tak som ju začala počúvať, nechala som ju rozprávať celé hodiny, brávala som ju von medzi ľudí, telefonovala som jej každú možnú chvíľu. Chcela som, aby sa z tých najhorších stavov dostala, aj keď to spočiatku vyzeralo, že už nikdy nebude pracovať, že to možno nezvládne, časom sa všetko začalo meniť a ona sa postupne dostávala z toho najhoršieho. Dnes robí opäť svoju milovanú prácu, voláme si skoro denne a ona to zvláda. Samozrejme, že čierne myšlienky prichádzajú, ale dokáže s nimi pracovať a rýchlo si nájsť niečo, čo ju rozveselí.

 

Viem, že je prvý krok ťažký, ale vždy je niekto, kto vám ho rád pomôže urobiť, napríklad aj ja. Takže ak máte pocit, že sami nezvládate svoju depresiu, svoj ťažký život, pokojne mi napíšte na depresia@pinelky.sk a určite nájdeme spoločné riešenie, aby ste mohli žiť krajší život bez depresie.

 

Ale teraz by som rada napísala niečo príbuzným, blízkym, partnerom, priateľom, kolegom či kamarátom, ktorí majú v blízkosti človeka trpiaceho na akékoľvek duševné ochorenie, či majú podozrenie, že by niekto z ich blízkeho okolia mohol mať duševné ochorenie. Chcem na vás apelovať, aby ste nerozprávali takýmto ľuďom svoje názory, pretože tým im vôbec nepomôžete. Oni potrebujú pomocnú ruku, niekoho, kto ich vezme za ich ruku a povie, že im pomôže vyriešiť ich problém. Potrebujú niekoho kto príde a spýta sa: „Ako ti môžem pomôcť? Čo pre teba môžem urobiť?“ A naozaj aj pomôže. Potrebujú niekoho, kto prizná, že on sám im nevie pomôcť, ale pomôže im s vyhľadaním odbornej pomoci a pôjde tam s nimi, aby sa mali o koho oprieť. Mnohí ľudia trpiaci depresiami, či úzkosťami sa pomoci bránia, preto ak im chcete pomôcť, vyhľadajte vy sami odborníka a spýtajte sa ako môžete byť čo najviac nápomocní. Zaujímajte sa o takýchto ľudí pravidelne, volajte im, píšte im, podporujte ich v liečbe, pretože to je to, čo pomáha. Nečakajte žiadnu vďačnosť, no verte mi, že vám budú vďační na vždy.

 

Autorka: Renata I. Jančeková, ISBN 978-80-570-0936-8, Všetky práva vyhradené©

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.