Choď na obsah Choď na menu

Za bránami psychiatrie 7.časť

28. 10. 2019

ŠŤASTIE JE, AK SA DOKÁŽEŠ SÁM NAJESŤ,

OBLIECŤ ČI ROZHODNÚŤ ČO CHCEŠ.

- Renata I. Jančeková

 

PSYCHÓZA – dlhé mesiace som premýšľala ako v tejto knihe opísať psychózu tak, aby som ľudí nevydesila. No, nakoniec som prišla k záveru, že je potrebné, aby ľudia vedeli, čo sa počas psychózy v človeku odohráva. Mali by ste vedieť pravdu, či je príjemná alebo nepríjemná. Prežila som už veľa ochorení a zopár krát som bola na pokraji smrti, ale mám pocit, že som neprežila nič, až do chvíle, kým som neprežila psychózu. Z vlastnej skúsenosti vravím, že ju neprajem prežiť nikomu. Nikto by nemal prežiť chvíle, keď nedokáže ovládať svoj vlastný život. Psychóza je stav, kedy nedokážete ovládať svoje telo, svoje myšlienky, svoje rozhodnutia, je to stav, kedy ste celkom odpojení od reality.

 

Sedím, popíjam kávu a premýšľam, kde vlastne začať. Ani pre mňa samotnú nie je jednoduché opísať, čo všetko som počas psychózy prežívala. Neviem ako to majú iní ľudia, ale ja si pamätám úplne všetko, čo v tých chvíľach môj mozog stváral. Asi jediným šťastím nás ľudí je to, že dokážeme zabúdať, nie však na situácie, ale na emócie, ktoré máme s konkrétnymi situáciami spojené. Keď sa môj mozog odpojil od reality, videla som veci, z ktorých by sa dali napísať aj horory aj sci-fi filmy. A tak mi napadá, či tieto filmy vytvárajú ľudia v psychózach alebo sú normálni, pretože pri zdravom rozume by som si niečo také nedokázala ani len predstaviť.

 

Vzniku psychózy predchádzalo dlhé obdobie, počas ktorého sa diali veci. Tým dlhým obdobím mám na mysli celé roky, kedy sa u mňa striedala mánia s depresiou, o ktorej som vôbec netušila. Najťažšie obdobie začalo v roku 2005 kedy som skrachovala ako podnikateľka, toto obdobie znamenalo v mojom živote veľký zlom, v ktorom som sa potýkala s dlhmi, s úpadkom osobnosti, žila som v depresii zo zlyhania. Neskôr prišiel rozvod, sťahovanie a toto bol ďalší zlom, ktorý som niesla veľmi ťažko. Ďalšie zlyhania, ďalšie pocity viny, ďalšie depresie. No potom prišla ponuka práce, ktorú som si zamilovala. Celé toto obdobie trvalo dva a pol roka. Pracovala som na jednom projekte, ktorým som žila. Pracovala som od pondelka do pondelka, od skorého rána, do neskorej noci. Málo som spala, zle som sa stravovala a čo bolo hlavné, celý čas som bola pod obrovským tlakom. Aj tu mánia striedala depresiu. Nakoniec projekt pre mňa stratil ten význam, pre ktorý som na ňom začala robiť a tak som z neho odišla. Zlomilo ma to, ale útechu som našla v písaní knihy, ktorú som neskôr aj vydala. To som však netušila, v akej mánii sa nachádzam a čo všetko bude nasledovať.

 

Zrazu prišli chvíle, kedy som sa uprostred noci zobudila celá vystrašená s podivnými myšlienkami. Nedokázala som spať, sedela som na balkóne, fajčila a prehrávala si rôzne situácie, ktoré mi začínali naháňať strach. Zo dňa na deň strach rástol, rozširoval sa do celého môjho tela, až som jedného dňa začala robiť čudné veci. Rozprávala som celkom z cesty, témou boli nadprirodzené bytosti, duchovia, mŕtvi, mimozemšťania. Mala som obrovský strach o svojich blízkych, aby sa im niečo nestalo, čo sa začalo prejavovať úzkosťami. Keď som niektorého nevidela, myslela som si, že zomrel, že sa mu niečo stalo. Prvá psychóza bol hrozný šok nielen pre mňa, ale aj pre mojich blízkych, ktorí tak ako aj ja, nechápali čo sa deje. Čo však bolo jasné každému bolo to, že mi „preplo“.

 

Na ten deň, kedy ma záchranka odviezla najprv do nemocnice a potom do liečebne nezabudnem nikdy. Prvý raz som niečo nezvládla sama, prvý raz som nedokázala ovládnuť to, čo sa so mnou deje. Zrazu o mojom živote, o mojom bytí, rozhodovali iní. Rozprávali o mne ako o malom dieťati, o ktoré sa treba postarať, treba s ním urobiť poriadok. Čím milší na mňa ľudia okolo mňa boli, tým viac som ich upodozrievala, že mi chcú ublížiť. Len čo ma naložili do sanitky smerom do liečebne, začal sa v mojej hlave otvárať priestor pre rôzne fantasmagórie. Bola som totiž presvedčená, že ma vezú do pekla, kde ma budú chcieť spáliť. V celom tele som cítila oheň, horela som zvnútra, pomalým a bolestivým spôsobom. Nie, nebolo to akože, ja som reálne cítila ako z môjho vnútra šľahajú plamene, ktoré ma spaľovali. Nechápala som, prečo si nikto okolo mňa nevšimol, že horím, nikto ma nešiel zachrániť, nikto ma nešiel uhasiť. Všetci sa tomu iba prizerali. Len čo ma priviezli do liečebne, začal sa kolotoč vyšetrení, robila som všetko, čo mi bolo povedané, no ničomu som nerozumela. Sestričky mi kládli otázky ako na poslednom súde. Bola som presvedčená, že nech poviem čokoľvek, aj tak už je so mnou koniec. Určite budú na mne robiť pokusy a nakoniec ma celú rozoberú na orgány. Bola som v tak zlom stave, že mi nezabrali lieky ani injekcia na upokojenie, takže do mňa museli dostať ďalšie. No aj tak som nedokázala spať. Zrazu oddelenie utíchlo, myslela som si, že všetci odišli niekam preč a mňa tam nechali s tými zvieratami, ktoré vydávali čudesné zvuky. Triasla som sa na posteli strachom, kedy ma prídu roztrhať. Zrazu bolo všetko v plameňoch a ja som tušila, že takto vyzerá koniec sveta, všetci ľudia odišli do úkrytov a zostala som iba ja s divými zvieratami, ktoré si zo mňa čoskoro urobia obetného baránka. Hlasy vo vnútri mi hovorili, aby som utiekla, ale ja som netušila kam mám ísť, ktorým smerom sa vydať, keďže som počula ľudí ako zamykajú dvere. Postavila som sa a počula zvieratá ako vrčia. Vyšla som na chodbu, netušiac kam vlastne idem som ju celú prešla. Na jej konci som zastala, na radiátore som uvidela svoje tepláky a nohavičky. Vnútorný hlas mi vravel, aby som sa obesila skôr ako ma roztrhajú divé zvery, lenže ja som sa nedokázala rozhodnúť, na čo sa mám vlastne obesiť. Držala som si hlavu v dlaniach a išla sa zblázniť z toho, že neviem čo mám urobiť. Ako som sa dostala do postele a zaspala si už nepamätám.

 

Tak toto bola moja prvá skúsenosť s psychózou. Vlastne ani neviem ako sa mi podarilo ju prežiť. Kým som sa však dostala do stabilizovaného stavu, prežila som takéto psychózy ešte tri. Zrazu neviete kto ste, kam patríte, neviete aký je rok, neviete kedy ste sa narodili, nepamätáte si telefónne číslo, ste totálne stratený a uväznený vo vyčíňaní vlastného mozgu. Tu naozaj platí, že ten kto to nezažil, nepochopí a ja to radšej neprajem nikomu zažiť, než by to niekto musel pochopiť. Pri jednej z mojich psychóz som zažila stratu reči a ako keby ochrnula na pol tela. Rodičia aj lekári sa zľakli, či som nedostala mŕtvicu. Snažila   som sa im povedať, že som v poriadku, že mi nič nie je, lenže som zo seba dokázala dostať iba čudesne znejúce zvuky. Čím viac som sa snažila hovoriť, tým väčší strach som videla v očiach mojich blízkych. Nakoniec mi na magnetickej rezonancii zistili mnohopočetné zápalové ložiská na mozgu. Bolo ich vyše dvadsať. Či mohli za moju psychózu práve tie, to nikto netušil. Doslova a do písmena bol môj mozog prepálený. Tak ako zápal prišiel, tak aj odišiel a ja som sa dostávala do normálu.

 

Poznala som zopár ľudí so schizofréniou a za posledné týždne sa ku mne dostalo niekoľko ich príbehov. Nečudujem sa, že mnohí ľudia práve s týmto ochorením spáchajú sebevraždu, pretože nikto si nedokáže predstaviť, čo sa deje v ich vnútri.  V týchto stavoch totiž človek vôbec netuší čo je reálne, čo je imaginárne, čo smie urobiť, či to, čo mu našepkávajú hlasy v jeho hlave je správne. U mňa psychóza trvala iba zopár dní, no ja som mala pocit, že trvá celé mesiace, keď som sa z nej prebrala, nemala som poňatia, koľko vlastne ubehlo dní, aký čas prešiel. Chcem tu podotknúť, že to, čo si mnohí ľudia myslia o schizofrenikoch o ich rozdvojenej osobnosti, nie je pravdivé. Schizofrénia nie je rozdvojená osobnosť, človek s týmto ochorením nemá v sebe niekoľko ľudí, ktorí vystupujú podľa vzniknutej situácie. Schizofrénia je o vnútorných hlasoch, bludoch a halucináciách. Skôr ako niekomu napadne posudzovať schizofrenikov ako bláznov, skúste sa zamyslieť, či aj vy nemáte svoje vnútorné hlasy, či aj vy sa náhodou s nimi vo svojom vnútri nerozprávate, napríklad keď sa s niekým pohádate vo svojom vnútri skôr ako to urobíte v realite. Nie je aj toto choré?

 

Autorka: Renata I. Jančeková, ISBN 978-80-570-0936-8, Všetky práva vyhradené ©

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.