Choď na obsah Choď na menu

Schizofrénia

14. 9. 2019

Schizofrénia je psychiatrická diagnóza označujúca často chronickú duševnú chorobu, rôzne ovplyvňujúcu správanie, myslenie a emócie. Pojem schizofrénia pochádza z gréckych slov σχίζω (schizó) = rozdeliť a φρενός (phrenos) = myseľ a v preklade znamená rozdelená myseľ. Stav schizofrénie je sporný, hlavne kvôli nedostatku objektívnych kritérií pre diagnózu a následnú náročnosť dostatočného výskumu nedostatočne definovaného stavu. Výskum však naznačuje, že dôležitými prispievajúcimi faktormi sú genetické aj spoločenské vplyvy. Zvyčajne, ale obvykle nesprávne, sa predpokladá, že schizofrénia zahrňuje 'rozdvojenú osobnosť'.

 

Prehľad

U pacienta so schizofréniou dochádza k rozštiepeniu mysle a celkovému úpadku osobnosti. Pacient je vzťahovačný, neustále prenasledovaný bludmi a myšlienkami, rozpráva si sám pre seba, vytvára umelý svet. Často v hlave počuje 'hlasy' (niekedy mu pomáhajú, niekedy prikazujú robiť veci, ktoré pacient robiť nechce). Je veľmi komplikované si len predstaviť čo človek postihnutý touto chorobou prežíva. K paranoidným vplyvom sa pridružujú poruchy pohybu (schizofrenik je schopný celé hodiny vydržať v neprirodzenej polohe) a vnímania. Otupenosť citov, inokedy extrémnu precitlivenosť sprevádza vytvaranie si neologizmov a nezmyselných súvislostí. Schizofrenik je veľmi plachý a neprestajne stráca spoločenskú istotu a svoje miesto v spoločnosti. Emócie sú vystupňované a nezodpovedajú situáciám, ktoré život prináša. Schizofrénia má veľa podôb, sú ľahšie prípady aj veľmi závažné. Sluchové a vizuálne halucinácie sú tiež sprievodnými javmi choroby. Nie je vymedzená presná doba prejavu choroby, avšak najčastejšie k schizofrénii dochádza medzi 16. - 25. rokom života (je možný prejav už vo včasnom detstve). Schizofrénia môže vážne poškodzovať mozog, ale taktiež môže naraz odoznieť bez porúch kognitívnych a intelektových funkcií. Dedičnosť hrá veľkú úlohu pri vzniku choroby.

Diagnóza a klinické príznaky a prejavy

Klinická diagnóza schizofrénie sa opiera o dôkladné odobranie anamnézy a vyšetrenie duševného stavu pacienta. Vyšetrením lekár zbiera údaje o tom, čo pacient prežíva, ako sa správa a tieto dopĺňa svojím vlastným pozorovaním. V súčasnosti neexistuje žiadny jednoznačne špecifický príznak schizofrénie. Diagnóza sa tak stanovuje hodnotením závažnosti jednotlivých príznakov a podľa ich kontextu. Pri tomto rozhodovaní, ktoré nie je ľahké, pomáha psychiatrovi životná skúsenosť a „zdravý rozum“. Medzinárodná klasifikácia chorôb (MKCH-10) obsahuje diagnostické vodidlá, ktoré stanovujú pravidlá pre hodnotenie prítomnosti či neprítomnosti týchto príznakov.

Príznaky choroby sú v rôznych fázach ochorenia rôzne. Aspoň u časti chorých sa objavujú pred začiatkom choroby príznaky, ktoré svedčia o väčšej náchylnosti. Tieto príznaky môžu viesť k zhoršenej adaptácii a k manifestácii problémového správania, vrátane sklonu k rozvoju závislosti na návykových látkach alebo prepadnutiu rôznym sektárskym skupinám.

Kritériá pre stanovenie schizofrénie podľa Svetovej zdravotníckej organizácie sú uverejnené v Medzinárodnej klasifikácii chorôb (MKCH).

Diagnostické vodidlá (MKCH-10) pre schizofréniu

Príznaky, ktoré sú dôležité pre ochorenie a vyskytujú sa často spoločne sú v MKCH-10 triedené do nasledujúcich skupín:

  • a. Počutie vlastných myšlienok (myšlienkové ozveny), pocity vkladania alebo odnímania myšlienok, vysielanie myšlienok.
  • b. Bludy kontrolovanosti, ovplyvňovania alebo pocity pasivity.
  • c. Halucinačné hlasy kritizujúce pacienta alebo diskutujúce o ňom v tretej osobe.
  • d. Trvalé bludy iného druhu, ktoré sú v danej kultúre neprijateľné, ako napr. náboženská alebo politická identita, nadľudské sily alebo schopnosti (schopnosť ovplyvňovať počasie, schopnosť spojenia s cudzincami z iného sveta).

Z týchto skupín by pre diagnózu schizofrénie mal byť prítomný aspoň jeden nepochybný a jasný príznak alebo dva príznaky, ktorých prítomnosť je menej zreteľná.

  • e. Pretrvávajúce halucinácie v akejkoľvek forme, keď sú sprevádzané prchavými alebo neúplne formulovanými bludmi bez jasného afektívneho obsahu alebo pretrvávajúcimi ovládavými predstavami alebo keď sa vyskytujú denne po niekoľko týždňov alebo mesiacov.
  • f. Zárazy alebo vkladanie iného obsahu do toku myšlienok a z týchto javov vyplývajúca inkoherencia alebo nepriliehavosť v reči alebo neologizmy.
  • g. Katatonné jednanie, ako napr. vzrušenosť, zotrvávanie v nastavených pozíciach, flexibilitas cereanegativizmusmutizmus a stupor.
  • h. „Negatívne“ príznaky, ako napr. výrazná apatia, ochudobnenie reči a oploštenie alebo neprimerané emočné reakcie (tie obvykle vyúsťujú do sociálneho stiahnutia a zníženia sociálnej aktivity).
  • i. Výrazné a nápadné kvalitatívne zmeny v správaní, ako je strata vzťahov k okoliu a sociálne stiahnutie.

Prítomnosť príznakov aspoň z dvoch skupín (pod písmenami e. - h.) slúži ako diagnostické vodidlo pre schizofréniu.

Príznaky by mali trvať aspoň jeden mesiac alebo dlhšie. Prodromálne príznaky môžu trvať dlhšie ako jeden mesiac a o týždne alebo mesiace predchádzajú príznaky uvedené ako charakteristické v MKCH-10.

Schizofrénne príznaky nemajú byť spojené so silno vyjadrenou depresívnou alebo manickou symptomatikou a tiež časovo nemajú predchádzať príznakom mánie alebo depresie.

Príznaky by nemali byť spojené s iným organickým ochorením mozgu, intoxikáciou alebo odvykacím stavom po odstránení návykovej látky.

Liečba

Psychofarmakoterapia


Základom farmakoterapeutického pôsobenia na schizofrenických pacientov sú tzv. antipsychotiká (= neuroleptiká). Antipsychotiká pôsobia – ako naznačuje názov – proti psychotickým príznakom, pričom mechanizmus účinku súčasných atypických neuroleptík zmierňuje aj negatívne (mínusové) a kognitívne symptómy schizofrénie – pôsobia na psychickú integráciu v mozgovej kôre. Vzhľadom na výrazný podiel psychofarmák na pacifikácii symptómov došlo k zásadnému pretvoreniu psychiatrických zariadení a vytvorili sa optimálne podmienky pre ambulantné liečenie týchto pacientov. Antipsychotiká vo všeobecnosti majú odstraňovať halucinácie a poruchy vedomia (vrátane vnucujúcich sa komandujúcich myšlienok, direktívnych hlasov, pocitov prenosu a vysielania myšlienok) a postupne rozbiť pomerne hustú a komplikovanú sieť bludných (deluzórnych) konštrukcií. Výsledkom má byť systematická výpomoc pacientovi pri získavaní náhľadu na svoje psychotické prežívanie (čiže aby si uvedomil neskutočnosť svojho prežívania). Zároveň sú antipsychotiká opatrením aj proti návratu psychózy, preto je ich nutné užívať dlhodobo.Psychofarmaká, teda lieky, ktorých primárnou úlohou je docieliť zmenu psychického stavu človeka, boli objavené v druhej polovici 20. storočia. Spôsobili revolúciu v liečbe duševne chorých ľudí vrátane tých, ktorí trpeli alebo trpia schizofréniou. Ďalší vývoj v neuropsychiatrii odhalil pravidlo, že čím lepšie neurobiológovia a psychiatri chápu, čo symptómy schizofrénie spôsobuje, objavujú sa stále nové a účinnejšie formy liečby a lieky (psychofarmaká).

brain-4065092_1920.jpgKeďže popri schizofrénii býva pomerne často vyjadrený aj depresívny syndróm v komorbidite s anxiozitou, používajú sa v rámci psychofarmakoterapeutickej starostlivosti aj antidepresíva či anxiolytiká. Antidepresíva sú chemické látky, ktoré najčastejšie inhibujú vychytávanie katecholamínov a sérotonínu zo synaptickej štrbiny v limbicko-hypotalamickom systéme mozgu. Ovplyvňujú aj metabolizmus noradrenalínu a jeho štrukturálnych zmien, čo má výsledne za cieľ odstrániť pesimistický vhľad na realitu, umožniť pacientovi náhľad na svoje depresívne prežívanie a odstraňujú, či aspoň zmierňujú anxietu (úzkosť).

Je veľmi dôležité, aby schizofrenický pacient dodržiaval dávkovanie liekov tak, ako mu ordinuje lekár. Najčastejšími dôvodmi vynechávania dávok sú nežiaduce účinky antipsychotík a antidepresív, prípadná návykovosť anxiolytík a dojem nedostatočnej pomoci. Preto sa rysuje v tejto súvislosti ako podstatná práve rovina vzťahu psychiatra a pacienta, kde tento vzťah musí byť otvorený, úprimný a musí poskytovať dôveryplné prostredie. Pokiaľ je takéto prostredie vytvorené, pacient sa môže v úplnej miere zverovať lekárovi o nežiaducich účinkoch liekov a o miere ich znášania (tolerancie). Ak je miera tolerancie nízka, lekár zníži dávkovanie, alebo vymení liek za iný. Treba však dodať, že v prvých týždňoch (2-3 týždne) liečby je dávkovanie vyššie a nežiaduce účinky sú vzhľadom na pacientov nezvyk umocnené, no napriek tomu sa musí počkať, kým sa dostaví relevantný očakávaný účinok. Ak sa nedostaví alebo miera tolerancie je naďalej priveľmi nízka, postupuje sa podľa spomenutého rozvrhu vymeniť liek za iný, tolerujúcejší. Po dosiahnutí remisie (stavu bez psychózy) sa často poberá len tzv. udržovacia dávka, ktorej tolerancia býva obvykle dobrá.

Elektrokonvulzívna terapia

Pri schizofrénii býva obvyklou v akútnych fázach tzv. psychotických aták psychiatrická terapia elektrokonvulziami. Ide o partikulárnu (unilaterálnu) alebo komplexnú (bitemporálnu) stimuláciu hmoty mozgu elektrickým prúdom. Elektrokonvulzívna terapia (ECT) sa podáva po šesť až dvanásť procedúr rozvrhnutých dvakrát až trikrát na týždeňFyzikálne hodnoty používaného elektrického prúdu sa v rôznych krajinách líšia, niektoré zdroje uvádzajú 800 mA 1 až 6 sekúnd, u nás sa používajú najmä hodnoty 300-400 mA s frekvenciou 50 Hz pri aplikácii 0,2 až 1,5 sekundy.

Celá procedúra sa realizuje len na takom schizofrenickom pacientovi, ktorý je uvedený do stavu úplnej anestézie. V dôsledku tejto anestézie sa môžu objaviť niekedy nežiaduce účinky ako zmätenosť, závraty, nevoľnosť, bolesť hlavy. Častým nežiaducim účinkom samotných elektrokonvulzií býva dočasná strata krátkodobej pamäte, ktorá sa niekedy s horším výstupom, inokedy s lepším výstupom do niekoľkých dní upraví. Efektivita ECT bola najmä v súčinnosti s antipsychotickou farmakoterapeutickou liečbou preukázaná, no jej kladné pôsobenie pri znižovaní závažnosti a počtu schizofrenických symptómov sa neraz obmedzuje na obdobie niekoľkých mesiacov. Pri obzvlášť závažných prípadoch je občas nutná tzv. kumulovaná liečba, pri ktorej sa v priebehu akútnej formy využíva ECT niekoľkokrát denne.

Psychosociálna terapia

Hoci primárne stabilizujúcim zásahom v liečbe schizofrénie sú psychofarmakoterapeutická starostlivosť a elektrokonvulzie, súčasťou procesu celkovej rekonvalescencie je socializácia v rámci rodiny i mimo nej. Schizofrenickí pacienti totiž často prežívajú sociálnu utiahnutosť až autizmus, pričom tieto javy majú degeneratívny vplyv na sociálne zručnosti a sociálne aspekty bežného života pacientov. Proces socializácie je začlenený do psychosociálnej terapie, v rámci ktorej sa nacvičujú bežné denné aktivity, zaobstarávanie si základných vecí, ba sa aj nacvičujú pracovné zručnosti (domáce práce, chránené dielne, denné, nočné stacionáre). Psychosociálna terapia býva obvykle sčasti pod vedením sociálneho pracovníka alebo pracovného terapeuta, či pod vedením odborníka na rehabilitáciu. Dôležité miesto má aj psychoterapeut, s ktorým schizofrenický pacient postupne rieši psychiatrické a obzvlášť psychologické problémy súvisiace najmä so schizofréniou alebo so vzťahmi v rodine, s priateľom a podobne. Cieľom psychosociálnej terapie je každopádne širokospektrálne prispieť k zlepšeniu zdravotného stavu pacienta či klienta. Psychoterapia sa, nasledujúc tento cieľ, zameriava na poskytovanie rád, vzdelávania, na objavenie vlastnej perspektívy či na modelovanie životných situácií tak, aby sa pacient učil zvládať stres a zodpovednosť. Konzultácie v nemocničnom prostredí sú vhodné pre získanie informácií o schizofrénii, o prognóze tohto ochorenia vo svojom vlastnom prípade a o perspektíve do budúcna, snažiac sa docieliť spoluprácu pacienta pre ďalšie, ambulantné doliečovanie (liečenie).

Negatívom resp. rizikom pre psychosociálne terapie je vytvorenie možnej závislosti pacienta od svojho konzultanta.

Kultúrno-rekreačná terapia

Kultúrno-rekreačná terapia nie je vždy uprednostňovaná, avšak zohráva nemalú úlohu v spestrení niekedy monotónneho a emočne plochého, či dokonca sociálne uzavretého života schizofrenických pacientov. Má vplyv na rozvoj osobnosti a výborne dopĺňa liečebné ciele ostatných medicínskych procedúr. Pomáha tiež k zvýšeniu sebavedomiaasertivity, napomáha k sebamonitoringu pacienta, čo v praxi znamená realizáciu vlastnej sebaterapie (autoterapia).

Schizofrénia a drogy

Schizofrénia môže byť spustená silným užívaním stimulantov alebo halucinogénnych drog, no podľa niektorých zdrojov musí byť prítomná aj predispozícia k tomuto ochoreniu. Existujú však fakty poukazujúce na to, že drogy môžu zapríčiniť recidívu v prípade liečenej schizofrénie.

V súčasnosti rastie presvedčenie, že konope môže byť spúšťačom vývoja schizofrénie. Najnovšie štúdie naznačujú, že konope nie je ani nutný ani postačujúci faktor rozvoja schizofrénie, ale že významne zvyšuje riziko vzniku schizofrénie a môže byť iným významným príčinným faktorom.

Schizofrénia a násilie

Aj keď sa schizofrénia v médiách niekedy spája s násilím, iba minimum ľudí so schizofréniou sa stáva násilnými a iba u malej skupiny ľudí, ktorí spáchali násilný kriminálny čin, bola schizofrénia diagnostikovaná.

Výskumy naznačujú, že spolu so schizofréniou dochádza k miernemu nárastu rizika násilnosti, aj to väčšinou iba pre malú skupinu pacientov, pre ktorých sa násilie spája so zneužívaním, falošnými predstavami o hrozbách a prenasledovaní alebo pre pacientov, u ktorých bola zastavená liečba predchádzajúceho násilného správania.

Pre najvážnejšie násilné činy dlhodobé nezávislé štúdie usvedčených vrahov na Novom Zélande a vo Švédsku ukázali, že len u 8,7 až 8,9 % bola predtým diagnostikovaná schizofrénia.

Ďalší výskum ukázal, že osoby s diagnostikovanou schizofréniou sa stávajú skôr obeťami ako páchateľmi násilných trestných činov.

Existuje dôvod domnievať sa, že u niektorých ľudí lieky, ktoré sa používajú na liečbu schizofrénie môžu spôsobiť zvýšenie rizika násilia, najčastejšie pri vzrušení vyvolanom liekom akatízia, a vedľajšími efektmi pripisovanými antipsychotikám. Podobne týranie v mladosti môže viesť k miernemu zvýšeniu rizika násilia v dospelosti ako aj k vzniku schizofrénie.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Schizofr%C3%A9nia