OK

Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s používaním súborov cookie. Ďalšie informácie

3.png

Nikdy by mi nenapadlo, že príde chvíľa, kedy začnem samu seba chváliť za čokoľvek, čo počas dňa urobím. Človek totiž nie je na pochvaly príliš zvyknutý a ak ich aj dostane, tak len od druhých ľudí, v prípade, že urobil niečo výnimočné. No chváliť samého seba? Myslím, že to nerobíme iba z toho dôvodu, že si mýlime samochválu s chválenkárstvom a tým pádom sa pri pochvale cítime nepríjemne. Máme to totiž spojené s chválením seba samého pred niekým iným. Tento spôsob môže vyznieť ako chválenkárstvo. No samochvála je niečo celkom iné. Už samotný názov totiž naznačuje, že človek chváli samého seba, no pred sebou.  Len málo ľudí dokáže samých seba pochváliť, pretože v tom nevidí žiadny význam. No musím povedať, že to v živote človeka význam má a to obrovský. Nikto totiž nevie lepšie ako vy sami, aký kus práce ste odviedli ako ste sa pri tom narobili, či cítili, takže si v každom prípade pochvalu zaslúžite za akúkoľvek činnosť, ktorú počas dňa urobíte. Je úplne jedno či ste iba umyli riad, navarili, oprali, odpracovali osemhodinový pracovný čas alebo vymysleli perpetum mobile. Jednoducho si zaslúžite pochváliť samého seba za všetko, čoho sa vaše ruky či myseľ dotknú.

Prečo, ale vlastne píšem o tejto téme? Keď je človek zdravý, dokáže počas dňa toho stihnúť naozaj veľa, takže si často nemá čas všimnúť aký je úžasný a šikovný, možno až večer, keď padá od únavy si uvedomí, čo všetko za deň urobil. Málokedy už dokáže nájsť energiu na to, aby samého seba pochválil. Keď som bola ešte akože zdravá, dokázala som pracovať dvadsať hodín denne, stíhala som množstvo činností a pochváliť samu seba za to všetko, čo som urobila mi prišlo nanajvýš trápne. Aký význam má pochváliť seba, keď nikto iný moju prácu neocení? Človek si takú maličkosť neuvedomí, pokiaľ sa z nej nestane veľká vec. Keď je totiž v stave depresie, aj celkom jednoduchá vec ako je zájsť na toaletu, je nad jeho sily. A ak sa mu to podarí, je to presne ten správny dôvod na to, aby samého seba pochválil.

Keď porovnám samu seba pred ochorením a teraz, tak teraz nezvládam ani polovicu vecí ako kedysi. Kým som si na to zvykla, išlo ma z toho poraziť. Nedokázala som sa zmieriť s tým, že nevládzem pracovať viac ako dve hodiny, nedokázala som prijať, že po bežných prácach som vyčerpaná. Články, ktoré som kedysi písala ako na bežiacom páse, mi dnes trvajú hodiny, často aj dni. Ako som sa teda mala pochváliť za to, čo som vnímala ako svoje zlyhanie? Za posledných osem mesiacov som dostala od ľudí viac pochvál ako za celý svoj život. No ja som stále mala pocit, že robím príliš málo na to, aby som si zaslúžila pochvalu. Veď mi ide všetko pomaly, som ako spomalený slimák. Nemala som potrebu chváliť samu seba a nechápala som ako ma môžu chváliť iní. No potom prišiel deň, kedy som sa cítila veľmi zle a nevládala som robiť vôbec nič. Aj tá cesta na toaletu bola pre mňa nemysliteľná. V jednom momente som sa pozrela na stoličku, kde ležali časopisy a knihy, ktoré som tam nechala, že ich preberiem a uložím. Z ničoho nič ma začali nesmierne iritovať, prekážali mi tam a tak som sa dvihla z postele, aby som ich prebrala a uložila. Keď som to dokončila, ľahla som si naspäť do postele a pozorovala prázdnu stoličku. Vtedy som si povedala asi prvý raz, že som šikovná. Bola to jediná vec, ktorú som v ten deň urobila, no cítila som sa spokojná sama so sebou. V ten deň ako keby sa niečo vo mne zmenilo. Začala som si uvedomovať, že si zaslúži dobrý pocit každá činnosť. Väčšinou totiž robíme presný opak, vyčítame si, čo všetko sme počas dňa neurobili, nestihli. Namiesto toho, aby sme sami seba pochválili za to, čo sme stihli a urobili. Tento spôsob myslenia ešte nikoho spokojným ani šťastným neurobil. Takže ak si na budúce začnete vyčítať, že ste urobili málo alebo nič, zastavte sa a uvedomte si, že ak ste dnes len dýchali, je potrebné sa za to pochváliť, pretože aj to je činnosť, ktorú robíte aj keď si jej nevšímate.

Ak v tomto momente nezvládate množstvo povinností, je to skvelá príležitosť k tomu ako začať samého seba chváliť aj za bežné maličkosti, ktoré sa vám počas dňa podaria. Nezáleží na tom, či sa iba najete, či idete na toaletu, či uložíte oblečenie, navaríte alebo zájdete do obchodu. Jednoducho si povedzte: „Som šikovná/ý. Super, zvládla/zvládol som to. Som dobrá/ý.“ Nemusíte mať z toho prvý raz, dokonca ani druhý či tretí raz žiadny pocit, no postupne sa k vlastnej pochvale pridruží aj dobrý pocit a zrazu začnete vykonávať viac činností a pôjdu vám jednoduchšie. Podstatné je, aby ste na to nezabúdali, aby ste sa pochválili aj za veci, ktoré vám prídu banálne či nepodstatné, pretože dôležité je čokoľvek čo urobíte. Keď to budete robiť každý deň, jedného dňa zistíte, že zvládate aj veci, ktoré vám prišli v istom období nepredstaviteľné.

Nemôžeme sa cítiť dobre ak si niečo vyčítame, nemôžeme sa cítiť zle, ak sa pochválime.

Autorka: Renata I. Jančeková

Polia s hviezdičkou * sú povinné.

Pridať komentár

Prehľad komentárov

    Napiště prvý komentár!

Čomu sa venujeme

  • Individuálny pacient

    Poradíme, podporíme a povzbudíme pacientov v liečebnom procese.
  • Besedy so školákmi 

    Realizujeme besedy so školákmi na školách. Besedy sa týkajú destigmatizácie duševných ochorení.
  • Projekty pre duševne chorých

    Pripravujeme pre pacientov v liečebniach projekty pre ich pokojnejšiu rekonvalescenciu.
  • Spolupráca s inými OZ a firmami

    Spolupracujeme s rôznymi občianskymi združeniami a firmami, ktoré majú rovnaký cieľ ako my a tým je destigmatizovať duševné ochorenia a psychiatriu.

Besedy a stretnutia

Dohodnite si besedu s Pinelkami práve teraz! Kontaktujte nás

Za bránami psychiatrie

  • Za bránami psychiatrie - Úvodná časť

    29.3.2020

    Jediným cieľom tejto knihy je ukázať vám, iný uhol pohľadu na duševne chorých, na psychiatriu. Nikdy totiž neviete, či to nebudete práve vy alebo niekto z vašich blízkych, kto sa stane psychiatrickým pacientom. Práve preto je potrebné nájsť v sebe súcit a pochopenie pre tých, ktorí už pacientmi sú.

  • Za bránami psychiatrie 1.časť

    29.3.2020

    Ak ste videli filmy ako Prelet nad kukučím hniezdom, Archa bláznov alebo Requiem pro panenku, určite máte akú takú predstavu o tom, čo to bola psychiatria v minulosti. Ak ste videli film Špina, máte akú takú predstavu, čo je podľa filmu psychiatria dnes. Ak ste ani jeden z týchto filmov nevideli, určite si ho pozrite. Prečo? Aby ste videli, čo s určitosťou novodobá psychiatria NIE JE.

  • Za bránami psychiatrie 2.časť

    29.3.2020

    V prvom rade človek liečiaci sa na psychiatrii je psychiatrický pacient, presne tak ako človek na ortopédii je ortopedický pacient, človek na kardiológii je kardiologický pacient atď. A v druhom rade psychiatrická liečebňa je nemocnica, ktorá združuje viacero kliník a oddelení s rôznym zameraním. Je to presne taká istá nemocnica ako hociktorá iná. 

  • Za bránami psychiatrie 3. časť

    29.3.2020

    Keď človek ochorie na duševnú chorobu, zmení sa jeho život od základov. To, čo poznal, to, v čom žil, to, čo mohol slobodne robiť, na to všetko môže a hlavne musí zabudnúť. Musí sa prispôsobiť mnohým zmenám, mnohým obmedzeniam, musí spomaliť, musí ubrať na svojich nárokoch, musí pravidelne brať lieky, no v prvom rade sa musí zmieriť s vlastným ochorením. 

archív

Povzbudenia Pineliek