Jediným cieľom tejto knihy je ukázať vám, iný uhol pohľadu na duševne chorých, na psychiatriu. Nikdy totiž neviete, či to nebudete práve vy alebo niekto z vašich blízkych, kto sa stane psychiatrickým pacientom. Práve preto je potrebné nájsť v sebe súcit a pochopenie pre tých, ktorí už pacientmi sú.
Ak ste videli filmy ako Prelet nad kukučím hniezdom, Archa bláznov alebo Requiem pro panenku, určite máte akú takú predstavu o tom, čo to bola psychiatria v minulosti. Ak ste videli film Špina, máte akú takú predstavu, čo je podľa filmu psychiatria dnes. Ak ste ani jeden z týchto filmov nevideli, určite si ho pozrite. Prečo? Aby ste videli, čo s určitosťou novodobá psychiatria NIE JE.
V prvom rade človek liečiaci sa na psychiatrii je psychiatrický pacient, presne tak ako človek na ortopédii je ortopedický pacient, človek na kardiológii je kardiologický pacient atď. A v druhom rade psychiatrická liečebňa je nemocnica, ktorá združuje viacero kliník a oddelení s rôznym zameraním. Je to presne taká istá nemocnica ako hociktorá iná.
Keď človek ochorie na duševnú chorobu, zmení sa jeho život od základov. To, čo poznal, to, v čom žil, to, čo mohol slobodne robiť, na to všetko môže a hlavne musí zabudnúť. Musí sa prispôsobiť mnohým zmenám, mnohým obmedzeniam, musí spomaliť, musí ubrať na svojich nárokoch, musí pravidelne brať lieky, no v prvom rade sa musí zmieriť s vlastným ochorením.
Prednedávnom som čítala zaujímavý článok o slove NIČ, ktoré často používajú ženy vo vzťahu, keď už nemajú potrebu nič vysvetľovať. Práve tento článok ma donútil zamyslieť sa nad dôležitosťou a vážnosťou tohto slova. Určite to každý z vás pozná, „Nič mi nie je“, „Nič nechcem“, „Nič nepotrebujem“, „Nič nemám“, „Nič nedokážem“, „Nič sa mi nechce“... Týmto slovom veľa krát zhrnieme množstvo dôležitých informácií, ktoré sa nám buď nechcú vysvetľovať, nemáme potrebu alebo silu vysvetľovať. Pravdou však je, že za slovom „NIČ“ stojí mnoho iných slov, myšlienok, pocitov, emócií, ktoré v sebe ukrývame a dusíme. Za týmto jediným slovom je totiž vždy nejaký príbeh. A pravdou je, že by sme si mali nájsť čas, aby sme tento príbeh vypovedali alebo napísali. Ak pričasto používame v našom slovníku toto slovo, môže sa stať, že nás prepadajú negatívne emócie ako je úzkosť, strach, bolesť, smútok, hnev, bezradnosť, rezignácia, apatia. A keď si všimnete tieto emócie, všetky vedú jedným smerom a to k depresii či úzkosti.
Čím dlhšie toto slovo v sebe živíme, tým hlbšie sa môžeme ponárať práve do depresií a úzkostí. Všimnite si totiž jednu dôležitú vec, všimnite si čoho je slovo „NIČ“ súčasťou. „NIČIŤ, ZNIČIŤ, NANIČ, K NIČOMU, NIČOTA, NIČOMNÝ... a takto by som mohla pokračovať, ale najpodstatnejšie je, že slovo NIČ NIČÍ a my predsa nechceme ničiť sami seba. Ja viem, že keď je človek unavený, deprimovaný, vyčerpaný, úzkostný, tak sa mu nič nechce, ale práve to je chvíľa, kedy by mal. Je to chvíľa, kedy by mal povedať čo cíti, ako sa cíti, prečo sa tak cíti. Je to chvíľa, kedy by mal niečo urobiť, aj keď sa mu nič nechce. Je to veľmi dôležité z toho dôvodu, že čím dlhšie v tom človek zostáva, tým ťažšie sa mu z toho dostáva.
Slovo „NIČ“ je zničujúce, podľa mňa by celkom malo opustiť náš slovník, pretože nám slúži len k ničeniu. Tu sa mi ponúkalo napísať ako to bežne robíme, že nám K NIČOMU neslúži. Všimnite si už to samotné k ničomu... ono nám slúži K NIEČOMU...K NIČENIU. Všímajte si kedy používate slovo NIČ a čo tým slovom v skutočnosti hovoríte. Čo je za vašim slovom „NIČ“? Možno prídete na to, že za tým slovom je príbeh vašej bolesti, vášho sklamania, vášho strachu a presne to je to, o čom by ste mali rozprávať.
Ak sa na budúce pristihnete, že používate toto slovo, nájdite si pokojné miesto a popremýšľajte nad tým, prečo ste to povedali. Ak to máte obavu povedať nahlas pred niekým iným, napíšte si to na papier, aby ste videli, o čom rozprávate reálne jedným slovom. Postupne sa tak totiž môžete naučiť rozprávať to, čo si reálne myslíte, rozprávať o tom, čo vám je v skutočnosti.
Pevne verím, že vám bude tento článok prínosom.
Autorka: Renata I. Jančeková