OK

Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s používaním súborov cookie. Ďalšie informácie

3.png

Keďže máme v tejto dobe veľa času, možno si nájdete čas na prečítanie tohto obsiahleho článku. Ak si prečítate tento článok do konca, stačí ak dáte smajlíka podľa toho ako sa cítite, komentár nemusíte písať, iba ak chcete.

Píše sa rok 1889 až rok 1892, vo svete zúri Ruská chrípka, ktorá má jeden milión obetí.

A ĽUDIA ZABUDLI.

Píše sa rok 1914 a vo svete vypukla 1.svetová vojna, ktorá keď v roku 1918 skončila, mala 9.906.000 obetí a 21.219.000 ranených.

A ĽUDIA ZABUDLI.

Píše sa rok 1918 a vo svete zúri Španielska chrípka, ktorá po skončení v roku 1918 mala 50 až 100 miliónov obetí.

A ĽUDIA ZABUDLI.

Píše sa rok 1932-1933, na Ukrajine je Hladomor, ktorý mal 3 až 6 miliónov obetí.

A ĽUDIA ZABUDLI.

Píše sa rok 1939 kedy začala 2.svetová vojna. Keď v roku 1945 skončila, počet obetí bol 50 až 70 miliónov.

A ĽUDIA OPÄŤ ZABUDLI.

Píše sa rok 1957-1958, vo svete zúri Ázijská chrípka, ktorá mala 2 milióny obetí.

A ĽUDIA OPÄŤ ZABUDLI.

Píše sa rok 1968-1969, vo svete zúri Honkongská chrípka, ktorá mala jeden milión obetí.

A ĽUDIA ZASE ZABUDLI.

Píše sa rok 1986, v tomto roku bola havária v Černobyle. Počet obetí nie je doposiaľ známy, no odhaduje sa na stovky až stá tisíce. Následky Černobyľskej havárie sú evidentné ešte v tomto období.

A ĽUDIA ZASE ZABUDLI.

Píše sa rok 2009-2010, kedy vypukla Prasacia chrípka, ktorá mala 18.500 obetí.

A ĽUDIA ZASE ZABUDLI.

Počet obetí  Rakoviny:

V roku 2008 bol počet obetí 7.600.000

V roku 2012 bol počet obetí 8.200.000

A ĽUDIA ZASE ZABUDLI.

Hladomor vo svete:

Píše sa rok 2017 a vo svete trpí hladomorom 20 miliónov ľudí

V roku 2011 malo iba Somálsko 250.000 obetí

V roku 2013 – 2016 mal Južný Sudán 300.000 obetí

Nie sú to jediné krajiny, ktoré majú ročne stá tisíce obetí hladomoru.

A ĽUDIA ZASE ZABUDLI.

Píše sa rok 2018, kedy vypukla pandémia AIDS. Vírusom HIV je nakazených 37 miliónov ľudí. Počet obetí mi nie je známy.

A ĽUDIA ZASE ZABUDLI.

Píše sa rok 2012, v tomto roku bolo 437.000 ľudí zavraždených.

A ĽUDIA ZASE ZABUDLI.

Počet obetí Komunizmu:

85 až 100 miliónov ľudí

Píše sa rok 2020 a vo svete prepukla pandémia coronavíru COVID-19.

Počet obetí tohto vírusu nie je zatiaľ konečný.

ZABUDNÚ ZASE ĽUDIA?

Ako ste si mohli všimnúť, skoro každé jedno desaťročie malo za posledných sto rokov nejaký svoj „vírus“. Ak by som išla ešte ďalej v histórii, určite by sme prišli k tomu, že týmto spôsobom  prebieha náš život celé tisícročia. A ĽUDIA ZABUDLI A ZABÚDAJÚ. Zabudli na to, čo malo byť skutočným ponaučením každej ťažkej doby. Zabudli na to, čo sa počas týchto udalostí dialo v skutočnosti a čo bolo to najdôležitejšie, čo si mali navždy zapamätať. Bohužiaľ sme tak stavaní, že si zapamätáme iba tú najsilnejšiu emóciu a tou je STRACH O ŽIVOT a STRATY NA  ŽIVOTOCH.

Keď sa vo svete, v našej krajine, v našich životoch deje niečo zásadné, niečo, čo sa nás priamo dotýka a vyvolá to v nás tú najťažšiu emóciu akou je strach o život, nikdy nezabúdame. Keď sa pozriete na udalosti, ktoré som tu opísala, ľudia si ich dodnes pamätajú. Dodnes vedia, aké hrôzy sa napáchali, čo všetko nám tieto udalosti vzali, akým hrozným spôsobom ľudia zomierali. Dodnes je väčšina týchto udalostí súčasťou učebníc dejepisu, sú o nich natáčané dokumenty či filmy, napísané knihy, ktoré nám pripomínajú, aby sme na toto utrpenie ľudstva nikdy nezabudli. Na internete nájdete stovky až tisícky článkov o hrôzach, ktoré ľudia v tých časoch prežívali. Neustále ukazujeme novým generáciám čo najviac ovplyvnilo našu generáciu, čo nás ako ľudstvo zasiahlo tak, že sme mali strach o holý život. Chceme, aby sa ľudia vyvarovali takého konania, ktoré by znova prispelo k podobným udalostiam. Lenže čo vlastne dookola ukazujeme ľuďom, ktorí tieto udalosti nezažili? Ukazujeme im tú emóciu, ktorá v nás zostala zakorenená najhlbšie. Tou emóciou je STRACH. STRACH  z toho, aby sa ďalší nedopustili tých istých chýb, akých sme sa dopustili my, naši rodičia, starí či prastarí rodičia.

TAK AKO JE MOŽNÉ, ŽE SA HISTÓRIA NEUSTÁLE OPAKUJE?

Vraví sa, že nás má každá doba, každá takáto hrozná udalosť niečomu naučiť. Z historického pohľadu nás tieto katastrofy nenaučili vôbec ničomu. Neustále dookola opakujeme tie isté chyby, nevzali sme si z týchto skúšok to najpodstatnejšie, to čo má byť výsledkom po každej z týchto udalostí. NA ČO SME TEDA ZABUDLI?

A teraz poviem niečo, čo sa vymyká normálu.

Nie je dôležité ako sa zachováme v zlých časoch,

 dôležité je to ako sa zachováme v dobrých časoch.

Zlé časy pominú a v nás zostanú tie najsilnejšie spomienky, tie, na základe, ktorých budeme žiť ďalej. O čom budeme medzi sebou rozprávať tento krát? Na čo budeme spomínať tento krát? Ako sa zachováme a budeme žiť ďalej po týchto udalostiach? Bude to opäť strach, ktorý bude najsilnejšou spomienkou? Alebo to bude ľudskosť, tolerancia, láska, súdržnosť, empatia, ktoré v nás zostanú a ktoré budeme rozvíjať ďalej?

432012_2761138641406_1646031798_2401225_362783389_n.jpgNie, naozaj nie je vôbec dôležité ako sa zachováme v zlých časoch, pretože sme vybičovaní strachom, ktorý spúšťa buď sebeckosť a agresivitu alebo presný opak a to je ľudskosť, pochopenie, podanie pomocnej ruky, obdiv voči tým, ktorí sú v prvej línii, empatiu voči trpiacim a obetiam. Zrazu si prirodzene začíname uvedomovať akí sme zraniteľní, aký je život nás a našich blízkych krehký a pominuteľný. Zrazu si vážime tých, ktorí nás zachraňujú, ktorí zabezpečujú chod krajiny aj v tých najťažších časoch a pritom sú to stále tí istí ľudia, na ktorých sme pred časom nadávali, ktorých prácu a nasadenie sme znevažovali, ktorých sme odsudzovali. Zrazu si dokážeme uvedomiť, aká nesmierne dôležitá je každá práca, ktorá bola doteraz podceňovaná. Zrazu sa obávame o zdravie a životy starých ľudí, ktorých sme najradšej prehliadali a znevažovali ich hodnotu. Zrazu je dôležitá obyčajná upratovačka či predavačka, ktoré boli doteraz poslednými zaujímavými ľuďmi, doteraz sme ich prehliadali a podceňovali, pretože nemali vyššie ambície. Zrazu vykupujeme obchody s potravinami a začína nám dochádzať, aké dôležité je poľnohospodárstvo, ktoré sme celkom prestali zveľaďovať iba preto, lebo je to náročná, ťažká a často nevďačná práca, na ktorej konci môže byť vďaka škodcom či počasiu neúspech. Konečne si začíname uvedomovať, že tak ako je dôležitý riaditeľ, tak isto je dôležitý aj ten najobyčajnejší robotník, bez ktorého by nemal kto pre riaditeľa pracovať.

Zrazu, keď sme zatvorení doma medzi štyrmi stenami si začíname uvedomovať ako nám chýbajú tí, s ktorými zrazu nemôžeme byť. A pritom sú to tí istí ľudia, ktorých sme nemali potrebu vidieť celé týždne, mesiace či roky, sú to tí istí ľudia, ktorí nám liezli na nervy, s ktorými sme sa hádali, ktorých sme k životu nijako zvlášť nepotrebovali. Zrazu si uvedomujeme aká nesmierne dôležitá je v týchto časoch súdržnosť, aby sme jeden druhého nenakazili vírusom. Zrazu si uvedomujeme aké ťažké je vychovávať deti v domácom prostredí a učiť ich tým správnym hodnotám, musíme robiť to, čo sme doteraz očakávali od učiteľov. Zrazu, zatvorení medzi štyrmi stenami zisťujeme v akom stave je náš vzájomný vzťah, či má pevné korene a prečká túto búrku v pokoji alebo je postavený na vzdušných základoch a stihne sa počas búrky potopiť. Zrazu padajú všetky masky a ľudia sa ukazujú v tom pravom neprikrášlenom svetle, ukazujú kým sú v skutočnosti. Zrazu sme plní emócií, ktoré bežne pred svetom skrývame a v tomto období ich už nedokážeme ovládať.

STRACH JE DOBRÝ RADCA, ALE ZLÝ PÁN.

Počas pandémií a vojen je strach všade, je tak citeľný, že postupne prenikne do každého jedného človeka. Otázkou však je, čo tento strach spustí a aké škody dokáže napáchať. Na to podstatné čo sme si mali z minulosti odniesť, zapamätať, zžiť a žiť podľa toho sme dávno zabudli. Pretože keď je zle, sústredíme sa na to zlé, pretože toho dobrého je menej a nie je to také silné ako to, čoho sa obávame. A pritom by to mali byť tie najsilnejšie emócie, ktoré by sme si mali zapamätať. Mali by sme si zapamätať to, aký je to úžasný pocit, keď skončí pandémia či vojna, mali by sme si zapamätať aké je to úžasné, keď všetku tú hrôzu prežijeme my aj naši blízki v zdraví. Malo by v nás rezonovať aké je to nádherné môcť znova objať  či pobozkať ľudí, na ktorých nám záleží. Nikdy by sme nemali zabudnúť na to koľko lásky, empatie, pomoci, pochopenia a súdržnosti sa v nás zobudilo. Nikdy by sme nemali zabudnúť na to, aké máme šťastie, že sa môžeme pohybovať po obciach, mestách, horách či cestovať po svete. Nikdy by sme nemali zabudnúť aká dôležitá a radostná bola pre nás obyčajná prechádzka. Nikdy by sme nemali zabudnúť na to ako sme sa v tých najťažších chvíľach snažili vyčariť úsmev na tvárach ľudí. Nikdy by sme nemali zabudnúť na to, že svoju prácu máme vykonávať svedomito a s plným nasadením nielen v ťažkých časoch. Nikdy by sme nemali zabudnúť na to, že každý ľudský život je vzácny aj v dobrých časoch. Nikdy by sme nemali zabudnúť na to, že s úsmevom nikdy nič nepokazíme, že smiech lieči a je dôležitý v každej chvíli. Nič nepokazíme ak sa na seba opäť začneme usmievať na znak toho, že sme radi, že vidíme živú ľudskú bytosť. Nikdy by sme nemali zabudnúť na to, že si máme pomáhať a vychádzať v ústrety aj v čase, keď sa to od nás neočakáva. Nikdy by sme nemali zabudnúť na to, že nie sme nesmrteľní, že náš čas je obmedzený a mali by sme si vážiť každú minútu, nielen tú svoju, ale aj každého ďalšieho živého človeka. Pretože každý človek žijúci na tejto planéte je dôležitý, inak by tu nebol. Nikdy by sme nemali zabudnúť na to, že naše zamestnanie, náš majetok nevypovedá nič o tom kto sme.

384251_306316826061221_100000487194919_1297107_457741710_n.jpg

Na čo by sme však nemali už nikdy zabudnúť je to, že všetci žijeme na jednej a tej istej planéte, všetci sme si rovní, či sme bieli, čierni, hnedí, žltí alebo fialoví. Všetci by sme si mali uvedomiť, že táto planéta je to jediné čo máme. V čase pandémie, kedy je na tom ľudstvo zle nám práve planéta ukazuje ako sa začína mať dobre. Ukazuje nám, že keď sa ľudstvo upokojí, keď prestane byť hlučné, planéta sa začína regenerovať. Ukazuje nám svoju moc a krásy, ktoré bežne prehliadame, ktorými pohŕdame, ktoré svojim konaním ničíme. No to najdôležitejšie čo nám ukazuje je to, že ak sa upokojíme, ak spomalíme, môžeme žiť naše životy v symbióze. Doteraz sme boli po celé tisícročia pre planétu škodnou, ale nielen pre planétu, ale aj sami pre seba. Doteraz si ľudstvo nikdy neuvedomilo to najdôležitejšie, že sa planéta regeneruje vždy, keď ľudí spomalí, keď ich zastaví. My sme jediná populácia, ktorá prežíva spolu s niektorými zvieracími druhmi po tisícročia. Mnoho druhov vyhynulo, nemali to šťastie. Nám planéta neustále dáva nové šance. Otázkou však je:

„DOKEDY? KOĽKO PANDÉMIÍ A VOJEN EŠTE POTREBUJEME,

ABY SME TO CELKOM POHNOJILI?“

Sme ľudia a robíme chyby a tým, že každý z nás chce byť dokonalý, väčšinu chýb si vyčítame. Ak to nie sú naše chyby, sú to chyby iných ľudí, ktoré im vyčítame. A sú to práve výčitky, prečo sa neustále točíme v začarovanom kruhu. Sú to výčitky, ktoré nám bránia pohnúť sa ďalej. Neustále sa vraciame do minulosti a vyčítame si medzi sebou veci, ktoré sú nemenné, statické, s ktorými sa nedá už nič robiť. Neukazujeme ľuďom čo dobré nám tieto chyby priniesli, ukazujeme iba tie chyby, pretože tie nás prudko zasiahli. Koľko materiálov je spracovaných o chybách ľudstva? A koľko materiálov je spracovaných o dobrých veciach, ktoré ľudia vykonali? Nie, nie je ich o nič menej ako tých zlých, ale tie zlé majú silnejšiu emóciu, preto o nich neustále dookola hovoríme. Tie dobré totiž majú v sebe emóciu pokoja, pokory, dobroty, láskavosti, empatie, lásky, súdržnosti a tieto emócie sú tiché, pokojné a nezanechávajú v nás takú stopu, ktorú by sme si dokázali denne pripomínať a obnovovať. Chcela by som, nie, veľmi by som si priala, aby začali ľudia spomínať na všetko dobré čo prežili v ťažkých chvíľach, aby si spomenuli, koľko radosti prinieslo ťažké obdobie, aby si spomenuli ako si dokázali pomáhať.

Veľmi by som si priala, aby po tomto ťažkom období vyšli ľudia do ulíc a zdravili sa úsmevom, zaujímali sa viac jeden o druhého, aby si neprestali pomáhať, aby podporovali jeden druhého. Veľmi by som si priala, aby ľudia zabudli na žabomyšie vojny, ktoré sa týkajú nepodstatných vecí. Veľmi by som si priala, aby si ľudia odpustili za všetko čo si doteraz urobili, pretože kde sú dvaja, nikdy nie je nikto bez viny. Ako sa vraví: „Kto si bez viny, hoď kameňom.“ Kto z nás má tú odvahu ten kameň hodiť? Veľmi by som si priala, aby si ľudia uvedomili skutočnú hodnotu ľudského života. Mnohí si myslia, že pandémia vypukla, aby sa znížil počet obyvateľstva vo svete. Pravdou však je, že ak budeme žiť v súlade so životom, planéta nás unesie a uživí všetkých. Práve v týchto chvíľach máme priestor prehodnotiť všetko podstatné a po pandémii vyjsť do ulíc s jasným rozhodnutím. Nie, nie som naivná a viem, že ľudia sú nepoučiteľní. Ukazuje nám to samotná história. A zase budú obete na životoch celkom zbytočné.

Som presvedčená o tom, že každá obeť akejkoľvek vojny či pandémie, dokonca každá obeť nehody, vraždy, ochorenia či človek, ktorý zomrel prirodzenou smrťou by nám povedali, aby sme žili, aby sme sa radovali, aby sme boli k sebe ohľaduplní, pretože máme iba jeden život. Povedali by nám, aby sme spomínali na to dobré, čo sme s nimi prežili a prestali oplakávať, že odišli, pretože jedného dňa odídeme aj my. A boli sme to my, kto mal to šťastie týchto ľudí poznať, žiť s nimi, takže by sme ich mali oslavovať. Každý z nás jedného dňa odíde, nikdy nevieme kedy ani ako, ale obávať sa toho znamená skracovať si život.  

Toto obdobie skončí, každé zlé obdobie vždy skončí, ukázala som vám to hneď na začiatku. Všetky tieto obdobia sú preč a predsa ich v sebe živíme. Je táto pandémia tým obdobím kedy to už prestaneme robiť alebo v tom budeme pokračovať? Budeme sa zase pozerať kto čo robí zle? Budeme zase obviňovať ostatných z toho čo sa deje alebo začneme od seba a sústredíme sa na seba a na svoje myslenie, cítenie a konanie? Každá takáto udalosť má bohužiaľ svoje obete, je to niečo čo neovplyvníme. Čo však môžeme ovplyvniť je to ako budeme na toto obdobie spomínať. Môžeme ovplyvniť to, čomu budeme venovať svoje myšlienky po skončení pandémie.

STANE SA V NAŠICH SPOMIENKACH TÁTO PANDÉMIA ZASE IBA UDALOSŤOU S POČTOM OBETÍ?

A ZNOVU ZABUDNEME?

A ZNOVA SA VRÁTIME DO ZABEHANÝCH KOĽAJÍ?

Keď sa v živote človeka deje niečo zlé, je to iba preto, aby prehodnotil svoj doterajší život a niečo zmenil, aby sa to zlé prestalo opakovať. Nie, nie je to na miliardách ľudí, je to len na TEBE. Nie, nemáš sa pozerať na ostatných či niečo urobia, máš začať TY.

Nemáme čo stratiť, keď spomalíme, práve naopak, získavame to najcennejšie a tým je ČAS. Spýtajte sa sami seba: „KAM SA PONÁHĽAM?“ Za jeden deň stihnete iba to, čo máte stihnúť, urobíte iba to, čo máte urobiť, zažijete iba to, čo máte zažiť. Ak niekde nemáte byť, nebudete tam a je to v poriadku, ak niečo neurobíte, nemáte to urobiť aj to je v poriadku. Život nie je o tlaku, strese a naháňaní sa. Život plynie pomaly, prirodzene a spontánne. Tak sa upokojte a užívajte si každú minútu.

Pamätajte si:

"SLNKO VŽDY VYJDE A PO KAŽDEJ NOCI SVITNE NOVÝ DEŇ."

V prípade, že vám tento článok niečo dal, budem rada ak ho budete šíriť ďalej. Ak máte pocit, že ho chcete rozšíriť do sveta v nejakom inom jazyku, napíšte mi. Článok neprešiel a neprejde žiadnou korektúrou, vychádza tak ako prichádzali myšlienky.

Autorka: Renata I. Jančeková

Polia s hviezdičkou * sú povinné.

Pridať komentár

Prehľad komentárov

    Napiště prvý komentár!

Čomu sa venujeme

  • Individuálny pacient

    Poradíme, podporíme a povzbudíme pacientov v liečebnom procese.
  • Besedy so školákmi 

    Realizujeme besedy so školákmi na školách. Besedy sa týkajú destigmatizácie duševných ochorení.
  • Projekty pre duševne chorých

    Pripravujeme pre pacientov v liečebniach projekty pre ich pokojnejšiu rekonvalescenciu.
  • Spolupráca s inými OZ a firmami

    Spolupracujeme s rôznymi občianskymi združeniami a firmami, ktoré majú rovnaký cieľ ako my a tým je destigmatizovať duševné ochorenia a psychiatriu.

Besedy a stretnutia

Dohodnite si besedu s Pinelkami práve teraz! Kontaktujte nás

Za bránami psychiatrie

  • Za bránami psychiatrie - Úvodná časť

    29.3.2020

    Jediným cieľom tejto knihy je ukázať vám, iný uhol pohľadu na duševne chorých, na psychiatriu. Nikdy totiž neviete, či to nebudete práve vy alebo niekto z vašich blízkych, kto sa stane psychiatrickým pacientom. Práve preto je potrebné nájsť v sebe súcit a pochopenie pre tých, ktorí už pacientmi sú.

  • Za bránami psychiatrie 1.časť

    29.3.2020

    Ak ste videli filmy ako Prelet nad kukučím hniezdom, Archa bláznov alebo Requiem pro panenku, určite máte akú takú predstavu o tom, čo to bola psychiatria v minulosti. Ak ste videli film Špina, máte akú takú predstavu, čo je podľa filmu psychiatria dnes. Ak ste ani jeden z týchto filmov nevideli, určite si ho pozrite. Prečo? Aby ste videli, čo s určitosťou novodobá psychiatria NIE JE.

  • Za bránami psychiatrie 2.časť

    29.3.2020

    V prvom rade človek liečiaci sa na psychiatrii je psychiatrický pacient, presne tak ako človek na ortopédii je ortopedický pacient, človek na kardiológii je kardiologický pacient atď. A v druhom rade psychiatrická liečebňa je nemocnica, ktorá združuje viacero kliník a oddelení s rôznym zameraním. Je to presne taká istá nemocnica ako hociktorá iná. 

  • Za bránami psychiatrie 3. časť

    29.3.2020

    Keď človek ochorie na duševnú chorobu, zmení sa jeho život od základov. To, čo poznal, to, v čom žil, to, čo mohol slobodne robiť, na to všetko môže a hlavne musí zabudnúť. Musí sa prispôsobiť mnohým zmenám, mnohým obmedzeniam, musí spomaliť, musí ubrať na svojich nárokoch, musí pravidelne brať lieky, no v prvom rade sa musí zmieriť s vlastným ochorením. 

archív

Povzbudenia Pineliek