OK

Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s používaním súborov cookie. Ďalšie informácie

3.png

Mám pocit, že svet a život sa stal akousi divadelnou inscenáciou, v ktorej je nesmierne veľa hereckých úloh a masiek, za ktoré sa my ľudia skrývame. Hráme sa na silných, nezávislých, jedinečných, dokonalých, výnimočných a neviem ešte akých a pritom sme všetci aj zraniteľní, vystrašení, smutní, závislí, nedokonalí a celkom obyčajní. Tak veľmi sme si zvykli hrať svoju rolu v maskách, že už ich nedokážeme odložiť ani sami pred sebou. Často si už sami nedokážeme priznať, že už nevládzeme, že sme zničení, že nám dokonalosť lezie na nervy, že potrebujeme niekoho kto nás ochráni, a že potrebujeme občas vypnúť a byť sami sebou. Lenže kto sme? Kto v skutočnosti sme, keď už nevieme čo je hra, čo je skutočnosť, čo je vážne a čo je humor? Život pod maskou je neskutočne vyčerpávajúci, problém je, že je tak pevne spätá s našim telom, že ju nie je možné odhodiť.

Skoro rok zo svojho života som strávila v psychiatrickej liečebni a až po dlhšom čase som si začala uvedomovať, prečo sa tam pacienti často vracajú. Až neskôr som si uvedomila, prečo sa tam cítia bezpečne. Veľa z nich je tam častejšie ako doma s vlastnou rodinou a postupne som si uvedomila, že jediný dôvod prečo tam sú, je ten, že tam nemusia mať masku. Je to jediné miesto, kde môžu byť sami sebou a nikto ich nesúdi, nikto ich nerieši, nikto sa tam na nich nepozerá cez prsty, nikto sa im neposmieva, nikto do nich nerýpe. Môžu tam robiť to, čo im je vlastné. Ak sú smutní, plačú a neriešia, či ich niekto vidí. Ak sú nahnevaní, zúria a je im jedno, že sa to niekomu nepáči. Ak cítia vnútornú bolesť, ktorá je neznesiteľná, kričia a je im úplne jedno, že z toho kolabuje celé oddelenie. Ak sú šťastní, smejú sa, tancujú, spievajú a je im celkom jedno, že ich má niekto za bláznov.

Väčšina ľudí s duševnou poruchou je takých, ktorí už len nezvládli mať na sebe masku jedinečnosti, dokonalosti a sily a nevládali už ďalej hrať svoju rolu v spoločnosti. Jednoducho skolabovali a v nemocnici zistili, že sú konečne voľní, že tá maska môže konečne preč. Lenže potom príde realita, oni sa ocitnú v spoločnosti ľudí, ktorí nosia masky a znova sú posudzovaní. Buď ako duševne chorí alebo sú posudzovaní podľa toho ako rýchlo si dokážu nasadiť späť masku a čeliť ostatným ľuďom pod maskou. Lenže psychika takého človeka už raz zažila slobodu a chce ju zažiť znova a znova a znova. A tak sa ľudia znova a znova a znova ocitajú na psychiatrii, pretože túžia potom, byť sami sebou, cítiť obyčajné šťastie, radosť, smútok, plakať, kričať, rozprávať.

Až po čase si uvedomujem, že som sa vždy chcela vrátiť v spoločnosti do tej masky, v ktorej ma poznali predtým. Xena bojovnica, ktorá chce zachrániť celý svet, Matka Tereza, ktorá chce celému svetu pomôcť. Hlavne nech sú všetci spokojní a šťastní, čo na tom, že ja som ako prázdny obal z cukríka? Pokrčený a prázdny, len šuštím z posledných síl.

Lenže moje zdravie hrá proti mne, v momente, kedy sa chcem vrátiť do svojej úlohy, zaútočí tým, že sa začne ozývať ochorenie. A tak som si zvykla, že mi je prednejšie moje zdravie, šťastie, radosť ako záchrana sveta. A jedine ak budem sama sebou, pomôžem ostatným najviac.

Preto mám rada ľudí z liečebne, oni sú sami sebou a na nič sa nehrajú. Vo veľkej miere sú ich city aj slová úprimné a preto sa s nimi tak dobre komunikuje. Možno by si to mali ľudia uvedomiť skôr ako je neskoro, že tie masky, ktoré nosia, škodia im samým a musia ich odhodiť, aby mohli byť sami sebou.

Si smutná/ý? Plač                           Si nahnevaná/ý? Krič                     Si šťastná/ý? Smej sa

Nie, nie je to dobré, že človek musí skončiť na psychiatrii, aby mohol byť sám sebou, aby mohol odhaliť svoje slabosti a zraniteľnosť bez toho, že ho niekto rovno zrazí na zem. Človek s duševnou poruchou už jednoducho masku spoločnosti na sebe nedokáže udržať a preto ak to nezvláda, uniká tam, kde mu je dobre.

A mne sa unikať nechce, takže si viete predstaviť, čo to asi môže znamenať. „Svou masku odhazuji vdál.“ Nemajte strach zostať bez masky, pretože pomocná ruka sa vždy nájde, ktorá vám v tom pomôže.

 

Autorka: Renata I. Jančeková

Čomu sa venujeme

  • Individuálny pacient

    Poradíme, podporíme a povzbudíme pacientov v liečebnom procese.
  • Besedy so školákmi 

    Realizujeme besedy so školákmi na školách. Besedy sa týkajú destigmatizácie duševných ochorení.
  • Projekty pre duševne chorých

    Pripravujeme pre pacientov v liečebniach projekty pre ich pokojnejšiu rekonvalescenciu.
  • Spolupráca s inými OZ a firmami

    Spolupracujeme s rôznymi občianskymi združeniami a firmami, ktoré majú rovnaký cieľ ako my a tým je destigmatizovať duševné ochorenia a psychiatriu.

Besedy a stretnutia

Dohodnite si besedu s Pinelkami práve teraz! Kontaktujte nás

Za bránami psychiatrie

  • Za bránami psychiatrie - Úvodná časť

    29.3.2020

    Jediným cieľom tejto knihy je ukázať vám, iný uhol pohľadu na duševne chorých, na psychiatriu. Nikdy totiž neviete, či to nebudete práve vy alebo niekto z vašich blízkych, kto sa stane psychiatrickým pacientom. Práve preto je potrebné nájsť v sebe súcit a pochopenie pre tých, ktorí už pacientmi sú.

  • Za bránami psychiatrie 1.časť

    29.3.2020

    Ak ste videli filmy ako Prelet nad kukučím hniezdom, Archa bláznov alebo Requiem pro panenku, určite máte akú takú predstavu o tom, čo to bola psychiatria v minulosti. Ak ste videli film Špina, máte akú takú predstavu, čo je podľa filmu psychiatria dnes. Ak ste ani jeden z týchto filmov nevideli, určite si ho pozrite. Prečo? Aby ste videli, čo s určitosťou novodobá psychiatria NIE JE.

  • Za bránami psychiatrie 2.časť

    29.3.2020

    V prvom rade človek liečiaci sa na psychiatrii je psychiatrický pacient, presne tak ako človek na ortopédii je ortopedický pacient, človek na kardiológii je kardiologický pacient atď. A v druhom rade psychiatrická liečebňa je nemocnica, ktorá združuje viacero kliník a oddelení s rôznym zameraním. Je to presne taká istá nemocnica ako hociktorá iná. 

  • Za bránami psychiatrie 3. časť

    29.3.2020

    Keď človek ochorie na duševnú chorobu, zmení sa jeho život od základov. To, čo poznal, to, v čom žil, to, čo mohol slobodne robiť, na to všetko môže a hlavne musí zabudnúť. Musí sa prispôsobiť mnohým zmenám, mnohým obmedzeniam, musí spomaliť, musí ubrať na svojich nárokoch, musí pravidelne brať lieky, no v prvom rade sa musí zmieriť s vlastným ochorením. 

archív

Povzbudenia Pineliek