OK

Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s používaním súborov cookie. Ďalšie informácie

3.png

Mám 43 rokov a diagnostikovanú schizoafektívnu poruchu skoro tri roky, ktorá bola výsledkom neliečenej bipolárnej poruchy. Niekto by si povedal, že diagnóza duševnej poruchy, je to najhoršie, čo sa mu môže stať. Spočiatku som si to myslela aj ja. Bola som presvedčená tak ako aj mnoho iných ľudí, že keď mám diagnózu, som blázon. Touto stigmou ešte stále aj v dnešnej dobe žije väčšina ľudstva. V poslednej dobe začínam nadobúdať presvedčenie, že ak by  sa urobil prieskum na sto tisíc ľuďoch, minimálne osemdesiat tisíc ľudí by malo duševnú poruchu. Naše duševné zdravie trpí a my ho prehliadame a neliečime. Tým nechcem povedať, že má teraz každý nabehnúť k psychiatrovi, aj tak ich je málo a nestíhajú brať nových a nových pacientov. Skôr chcem povedať, aby sa ľudia zamysleli nad vlastným duševným zdravím, kým začnú posudzovať tých ľudí, ktorí svoje duševné zdravie liečia.

Keď som sa spätne pozrela na svoj život, zistila som, že som žila s bipolárnou poruchou od svojich trinástich rokov. Lenže to boli časy, kedy sa nikto o duševné zdravie nezaujímal. Väčšina problémov sa pripísala puberte a každý si povedal, že z toho vyrastiem. Bohužiaľ z tohto ochorenia sa vyrásť nedá a úplne najhoršie čo môže byť je nevedieť o ňom. Bipolárna porucha je ochorenie, pri ktorom žijete ako na vlnách, raz ste hore raz dole. Mánia života strieda depresiu. Ak človek nezažil mániu, bude si myslieť, že neexistuje nič horšie ako depresia. No život v mánii je z mojich skúseností ešte horší. Sú to chvíle kedy má človek síce obrovské množstvo energie, no jeho mozog nepracuje s realitou, pracuje v akomsi adrenalínovom opojení, kedy je schopný aj hory prenášať a dáva si nezmyselné ciele. Samozrejme, že ich nedokáže dotiahnuť do konca, pretože tak ako rýchlo prišla vlna energie, tak rýchlo sa vyčerpá a človek upadne do depresie, pretože svoje ciele nezvládol. V takýchto vlnách som fungovala skoro tridsať rokov a boli to roky plné utrpenia. Ochorenie, o ktorom som netušila mi spôsobilo množstvo problémov ako pracovných, tak finančných či vzťahových. Bol to jeden obrovský začarovaný kruh, z ktorého som nevedela uniknúť. Človek si v takých situáciách nahovára rôzne hlúposti, hľadá riešenia v rôznych seminároch, kurzoch, u veštíc, chce odpovede a pritom by stačilo tak málo...zájsť k psychiatrovi alebo psychológovi. Neurobila som to, pretože mi ani vo sne nenapadlo, že som chorá. Bola som presvedčená, že život má byť taký komplikovaný a ťažký. Až do chvíle, keď ma na psychiatriu viezla sanitka, pretože môj mozog už to striedanie vĺn nezvládol a skolaboval.

Pokojne ma teraz považujte za blázna, ale pobyt na psychiatrii je to najlepšie čo sa mi mohlo kedy stať. Na jednej strane hrozný zážitok, na strane druhej prebudenie, oslobodenie a chuť do života. Samozrejme, že neprišla sama od seba, musela som a musím, čo znamená, že chcem každý deň na sebe pracovať. Nie, život s bipolaritou keď o nej viete, nie je zložitý ani katastrofálny, stačí si všímať sprievodných znakov keď prichádza mánia alebo depresia a zastaviť ich skôr ako ma pohltia. Samozrejme, že mi veľmi pomáhajú lieky, no sami o sebe by nezmohli nič. To, čo je pre iného katastrofa zvaná diagnóza duševného ochorenia sa pre mňa stalo požehnaním. Už totiž viem, že keď začínam byť ako duracelka, musím sa upokojiť, viac spať a oddychovať. Keď začínam byť príliš smutná, unavená, s nechuťou čokoľvek robiť, potrebujem niečo čo ma pobaví, rozosmeje, odbremení. Prepadnúť ochoreniu je tá najjednoduchšia vec na svete, ale žiť s ním v harmónii vyžaduje prácu. Nie je nič úžasnejšie ako keď človek vie čo sa s ním deje. Nie je dôležité ako sa na nás pozerá okolie, ani čo si myslia, dôležité je iba to ako sa vnímame my sami.

Môžete sa hnevať, že ste chorí alebo môžete byť šťastní, že viete čo vám je. Oboje naraz nejde.

Autor: Renata I. Jančeková

Článok zverejnený na stránke www.psychozdravie.sk

Polia s hviezdičkou * sú povinné.

Pridať komentár

Prehľad komentárov

    Napiště prvý komentár!

Čomu sa venujeme

  • Individuálny pacient

    Poradíme, podporíme a povzbudíme pacientov v liečebnom procese.
  • Besedy so školákmi 

    Realizujeme besedy so školákmi na školách. Besedy sa týkajú destigmatizácie duševných ochorení.
  • Projekty pre duševne chorých

    Pripravujeme pre pacientov v liečebniach projekty pre ich pokojnejšiu rekonvalescenciu.
  • Spolupráca s inými OZ a firmami

    Spolupracujeme s rôznymi občianskymi združeniami a firmami, ktoré majú rovnaký cieľ ako my a tým je destigmatizovať duševné ochorenia a psychiatriu.

Besedy a stretnutia

Dohodnite si besedu s Pinelkami práve teraz! Kontaktujte nás

Za bránami psychiatrie

  • Za bránami psychiatrie - Úvodná časť

    29.3.2020

    Jediným cieľom tejto knihy je ukázať vám, iný uhol pohľadu na duševne chorých, na psychiatriu. Nikdy totiž neviete, či to nebudete práve vy alebo niekto z vašich blízkych, kto sa stane psychiatrickým pacientom. Práve preto je potrebné nájsť v sebe súcit a pochopenie pre tých, ktorí už pacientmi sú.

  • Za bránami psychiatrie 1.časť

    29.3.2020

    Ak ste videli filmy ako Prelet nad kukučím hniezdom, Archa bláznov alebo Requiem pro panenku, určite máte akú takú predstavu o tom, čo to bola psychiatria v minulosti. Ak ste videli film Špina, máte akú takú predstavu, čo je podľa filmu psychiatria dnes. Ak ste ani jeden z týchto filmov nevideli, určite si ho pozrite. Prečo? Aby ste videli, čo s určitosťou novodobá psychiatria NIE JE.

  • Za bránami psychiatrie 2.časť

    29.3.2020

    V prvom rade človek liečiaci sa na psychiatrii je psychiatrický pacient, presne tak ako človek na ortopédii je ortopedický pacient, človek na kardiológii je kardiologický pacient atď. A v druhom rade psychiatrická liečebňa je nemocnica, ktorá združuje viacero kliník a oddelení s rôznym zameraním. Je to presne taká istá nemocnica ako hociktorá iná. 

  • Za bránami psychiatrie 3. časť

    29.3.2020

    Keď človek ochorie na duševnú chorobu, zmení sa jeho život od základov. To, čo poznal, to, v čom žil, to, čo mohol slobodne robiť, na to všetko môže a hlavne musí zabudnúť. Musí sa prispôsobiť mnohým zmenám, mnohým obmedzeniam, musí spomaliť, musí ubrať na svojich nárokoch, musí pravidelne brať lieky, no v prvom rade sa musí zmieriť s vlastným ochorením. 

archív

Povzbudenia Pineliek